Kde budeme o desať rokov?

Presne o dva mesiace oslávi môj syn Majko desiate narodeniny. Prvýkrát sa ako ukazovateľ počtu jeho rokov objaví dvojciferné číslo. A napriek tomu, že autizmus vtrhol oficiálne, ale bez ohlásenia do nášho života vo veku Majových necelých troch rokov, neoficiálne „tam“ bol tiež od jeho narodenia. Autizmus ako inakosť je s vysokou pravdepodobnosťou prítomný v živote detí už od začiatku. A zostáva väčšinou po celý život.Desať Majkových rokov dalo nám rodičom a takisto našej rodine viacero nevyčísliteľných lekcií. Niektoré zažívajú rodičia pri každom dieťati. O iné sme bohatší len vďaka autizmu. Vďaka píšem úmyselne bez úvodzoviek. Pretože to tak jednoducho malo byť, celý Majkov príbeh bol už od začiatku tam hore napísaný v tomto duchu. Ale späť k tým lekciám...Majko ako prvé dieťa, toľko očakávane, bol a je dieťaťom vytúženým, splodeným z veľkej lásky. Učí nás vidieť pravé hodnoty v živote. Pri ňom (a posledné štyri roky už aj pri Barborke) sa učíme byť dobrými rodičmi.Marek dal našim životom nový rozmer. Nové smerovanie. Kým do jeho narodenia sme boli, tak ako väčšina mladých ľudí, skôr sústredení na seba a svoju lásku. S jeho príchodom sme získali nový zmysel života. Tak, ako iba dieťa môže priniesť. A o lásku, samozrejme smerom k nemu vyjadrovanú v rodičovskej podobe, sme sa začali deliť.Budem úprimný, s autizmom sme nerátali. Žiadny rodič nemyslí dopredu negatívne. Verí a modlí sa najmä za to, aby jeho dieťatko bolo zdravé. Rovnako aj my. Preto nás autizmus v prvom momente prekvapil. Na chvíľu aj dostal na kolená. Nevedeli sme, ako ďalej. Potrebovali sme sa otriasť. Vďaka Bohu, podarilo sa nám to. Pokračovali sme a pokračujeme ďalej. Autizmus nás naučil väčšej pokore. O ktorej len tak nerozprávam, pretože mám pocit, že pokora nemá byť v slovách, ale v srdci a v činoch. Naučil nás zároveň nekonečnej trpezlivosti a vytrvalosti v prekonávaní prekážok a v snahe skúšať nové veci znova a znova.Autizmus nás naučil veľa ďalším veciam. Ukázal nám, že životné plány si nepíšeme sami, ale ich za nás píše niekto iný. Ktorý nám však napriek tomu nenaloží nikdy na plecia viac, ako odnesieme. Zároveň posilnil náš vzťah s manželkou. Ktorý je rokmi stále pevnejší.Rokmi sme si na autizmus zvykli. Respektíve – v mnohých životných situáciách o ňom ani nerozmýšľame. A Maja sa snažíme čo najviac integrovať. Začali sme s tým hneď na začiatku, kedy sa autistické príznaky uňho prejavovali naozaj vo veľkej miere a naše pokusy o integrácieu končili niekedy aj kritickými komentármi iných ľudí, čo za nevychované chlapča to je a prečo sa nevie vmestiť do kože. Nesúdili sme, ľudia nemohli vedieť. Ani sme to nevysvetľovali. Len sme sa doslova s božskou trpezlivosťou snažili Majovi čo najviac vecí vysvetliť. Aby si, pokiaľ mu to išlo, čo najviac zvykal na adekvátne sociálne správanie.Sú životné situácie, kedy sa k Majovi správame ako k normálnemu zdravému deväťročnému chalaniskovi. Takže keď neposlúcha, dostane aj na zadok. Autizmus – neautizmus. Inak by nám čoskoro cez hlavu prerástol. Napriek tomu, že sa snažíme žiť čo najnormálnejší život. Napriek tomu, že Maja neskonale milujeme a vždy mu budeme oporou. Napriek tomu, že v súčasnosti je „naša“ forma postihnutia v podobe stredne ťažkej až ľahšej, čo je celkom v pohode. Dal by som všetko za to, aby bol autizmus len zlým snom. Aby neexistoval. A Majo by bol už štvrtákom na obyčajnej základnej škole. Chodil by som s ním na futbalové tréningy žiakov nejakého klubu. V lete by sme ho samého vychystali do nejakého tábora...O dva mesiace má teda Majko desať. A ja rozmýšľam, kde bude o ďalších desať rokov. Dúfam a modlím sa za to, aby bol zdravý a aby sme autizmus mali minimálne tak pod kontrolou, ako je tomu teraz. Tajne pritom snívam o tom, že Majko sa ešte rokmi bude môcť, v rámci svojho autizmu, zlepšovať tak, že v budúcnosti využije svoj talent na počítače. Prípadne na spev. Alebo tanec. A bude v tom dobrý a bude si môcť v tom aj zarobiť na živobytie. A že sa možno nájde aj dievča, ktoré naňho čaká a ktoré mu bude oporou. Neviem, či sa tieto moje tajné sny naplnia. Ale v podstate to ani nie je to najdôležitejšie. Oveľa dôležitejšie je, aby sme stále s Majkom žili tak, ako doteraz. Aby sme všetci, vrátane neho, bojovali. Boli zdraví. A ťahali za jeden povraz. V takom prípade by bol v tom čert, aby náš život nebol šťastný...