Keby nebol u nás autizmus...

Žiadalo sa mi ešte dopísať, že je dobré sa takejto výzve postaviť aj bez strachu či úzkosti. Ale tieto emocionálne prejavy by som úplne nezavrhoval. Strach či úzkosť udržiavané v rozumnej miere pomáhajú mobilizovať osobnostné a energetické sily človeka na čo najúspešnejšie čelenie spomínanej osudovej výzve (volím radšej slovo výzva ako prekážka či problém, mám za to, že stála snaha o aspoň minimálnu formu pozitivizmu je lepšia, ako negatívne "nič"). Ak sa teda, ako prirodzená reakcia na vzniknutú stresovú situáciu, strach či úzkosť prihlásia o slovo (a teda aj na základe vlastnej skúsenosti viem, že to že sa prihlásia je normálne), po istú hranicu to určite nie sú zbytočné emócie. Čeliť neistote, ohrozeniu, ostrému konfliktu nás v škole nikto ne(na)učí. A väčšinou ani v rodine. Preto ak príde k takejto vážnej a nečakanej životnej situácii, prirodzený strach či úzkosť predstavujú normálnu reakciu.Problémom je, ak sa strach či úzkosť pretransformujú pomaly až do traumy. Keď sa z nich stane problém, ktorý zvnútra a čo je zle, minimálne na začiatok väčšinou aj ticho a bezbolestne, začne nahlodávať naše fyzické zdravie. Keď anektuje aj tie posledné zvyšky našich síl a my stojíme pred veľkým problémom, kde nabrať sily nielen na postavenie sa na nohy po jednom z ďalších (už ich ani nerátame) pádov, ale aj na ďalšie nesenie nášho o niečo ťažšieho (ako zvyčajne býva) kríža. Musíme pokračovať v našej ceste. Ak si však úzkosť robí s nami čo chce...Nie, nezažívam chvalabohu teraz takúto situáciu. Ani manželka. Ale v istom období tých už viac ako 11 rokov, čo sa snažíme niekedy viac, inokedy menej úspešne čeliť autizmu, som okrem autizmu opakovane "mal tú česť" aj s úzkostnou poruchou. Ktorá stála, tak si to teraz vyhodnocujem, aj za mojimi vážnymi zdravotnými problémami so štítnou žľazou. Dostal som sa z toho (aj keď si už asi navždy budem musieť dávať na "to" pozor). A som teraz, možno to vyznie paradoxne, vďačný aj za túto skúsenosť. Posilnila ma. A stále mi pripomína, že psychické zdravie je alfou a omegou aj nášho fyzického zdravia. Preto ak chcem pomáhať ešte dlho môjmu Majovi (a aj celej mojej rodine), úzkosť musím vo svojom živote síce akceptovať, ale len v miere, ktorá pomáha. Je zbytočné rozmýšľať o tom, aké by to bolo u nás bez autizmu. Táto inakosť tu je a bude dlhé roky. A zbytočná úzkosť vychádzajúca zo sebazničujúcich otázok "prečo práve ja či my?", respektíve "čo bude s nami ďalej?", nepomôže nikomu...