Keď harmonika hrala prvé husle

Do hrania som sa pustil s plnou vervou. Doma hodina denne, v škole pod vedením učiteľky dvakrát týždenne po hodine. Páčilo sa mi, že pri hre na akordeón sa nielenže zdokonaľujem v umení, ale zároveň posilňujem svalstvo na rukách. Ťahať mech na harmonike totiž nie je žiadna sranda. Platí to výrazne najmä pri hre postojačky. Ja som však chvalabohu väčšinou hrával sediac. Táto poloha je ale tiež nebezpečná. Najmä ak vám mech pricvikne časť stehenného svalstva:-)...Netrvalo dlho, a stal som sa vďaka harmonike ešte väčším miláčikom rodiny ako predtým. A keďže sestra hrávala na husliach, o kultúrny program na rodinných oslavách bolo postarané. Starali sa oň Bednárovci:-)...So segrou sme dokonca boli v našej dedine, rátajúcej cirka 700 duší, za miestne hudobné hviezdy. „Hermínka, tí Tvoji ale pekne hrajú,“ počula často od druhých babiek moja babička. A pyšne sa pritom usmievala:-)...„Jožko, pôjdeš na súťaž mladých talentov,“ oznámila mi raz na jednej hodine v ĽŠU pani (vtedy súdružka:-) učiteľka. Nevedel som povedať nie. A dobre že som nepovedal, pretože inak by som nedosiahol svoj životný harmonikársky úspech:-). Zo školského kola som postúpil v mojej kategórii ľavou zadnou (súťažil som sám:-) do krajského kola, z ktorého som zase bez menších problémov (keďže som bol zase sám v kategórii:-) postúpil do kola celoslovenského. To sa konalo v Považskej Bystrici, kam som cestoval vlakom. Bola to vtedy pre mňa nescestovaného cesta akoby na kraj sveta...V kategórii sme boli traja, za každý kraj (východoslovenský, západoslovenský a stredoslovenský) jeden zástupca (chýbal len víťaz z Bratislavy). Dve harmonikárky (do obidvoch som sa počas súťaže platonicky zaľúbil) a ja. Skončil som tretí. Na Slovensku. Úspech, nie?:-):..Do ĽŠU som chodil sedem rokov. Počas nich som s nacvičenými skladbami absolvoval množstvo hudobných večierkov na škole. V pamäti mi zostali najmä dva z nich.Na jednom, klasickom večierku pre rodičov som hral spamäti niečo od Bacha. Dlhá skladba, pomerne náročná. Blížim sa ku koncu, asi stovka prítomných hostí ma so záujmom počúva. Zrazu – tma. Výpadok. Nehrám. Zabudol som, ako ďalej. Zostáva mi asi päť taktov do konca...Po chvíľke napätia začínam skladbu, trvajúcu asi päť minút, odznova. Rozpamätám sa na problémovú pasáž? Nie, zase som sa zastavil. Kloním sa obecenstvu, akože Bach to takto ukončil, a odchádzam. Za burácajúceho potlesku. „Aj veľkí harmonikári majú výpadky,“ utešuje ma po koncerte učiteľka. Moja mama však jej zmienku o veľkých harmonikároch nevníma. Podľa nej to každý videl, že som Bacha nezvládol...Na Bacha som si odvtedy už dával bacha:-):..Druhý večierok bol slávnostný, absolventský. Prítomným som na ňom zahral Smetanovu „Skočnú“. Aj teraz po rokoch by som zahral začiatok tej skladby. A pamätám si ju celú. Bola ťažká. Cvičil som ju polroka. Mal som pri nej pocit, že ruky predbiehajú mozog. Že rýchlejšie hrám, ako myslím. Neviem, čo pri vymýšľaní Skočnej Bedřich Smetana vypil:-), ale pecka je to riadna…Skladbu som na rozdiel od Bacha zvládol. Aj mamina ma pochválila:-). “On musí mať aj technický talent. Inak by rukami tak rýchlo nepohyboval,“:-) povedala, okrem iného, na margo môjho výkonu otcovi.Moja dedinská muzikantská popularita vyvrcholila vtedy, keď som sa stal členom dedinskej kapely. Meno sme nemali, boli sme tak akoby predchodcovia No Name:-). V zostave - kamarát saxofón, ďalší kamarát bubny, ďalší basová gitara a ja harmonika sme odohrali niekoľko skúšok, fašiangov, jednu či dve zábavy a...dosť. Kapela nezostarla, jej členovia sa rozpŕchli do sveta za chlebom.Tak sa skončila moja rozbiehajúca sa dráha harmonikára. Harmoniku som zavesil na pomyselný klinec (reálne stojí v kúte mojej detskej izby v rodičovskom dome, klinec by ju neudržal:-). A prvé husle začali v mojom živote hrať iné aktivity.Či by som teraz dokázal niečo zahrať na harmonike?Pár ľudoviek, to je asi všetko.Na Bacha či Smetanu by som si už netrúfol...