Keď odchádzajú starí rodičia...

S láskou spomínam na mojich starých rodičov z otcovej strany. Bývali len o ulicu od nás, takže sme sa videli takmer každý deň. Fascinoval ma ich jednoduchý, tvrdý život. Obidvaja pracovali na miestnom jednotnom roľníckom družstve – babička „na váhe“ (v podstate vrátnica), dedko ako traktorista. Do práce chodili na bicykli. Bývali v jednoduchom domčeku, po väčšinu roka v podstate v jednej izbe. Len keď sa oteplilo, jedli v „letnej kuchyni“. K ich domčeku patrila tajomná povala, chlievy, stodola a veľká záhrada. Takže keď skončili šichtu na družstve, nasledovala „druhá zmena“ okolo domu a na záhrade.Nikdy sa nesťažovali, že by ich práca ťažila. Ba práve naopak. Bez nej by nemohli žiť. „Doma je vždy čo robit, vždycky je čo opravuvat, statek kŕmit. Já nemóžem povedat, že by som nemala čo robit,“ hovorila babka nezameniteľnou trnafčinou. Pravda, v nedeľu nerobili. V nedeľu svätili – najskôr v kostole, a potom na priedomí posedávali so susedmi a hodnotili, čo sa v dedine udialo za posledné dni. Mal som ich rád preto, že ma mnohému naučili. Že som u nich vždy našiel azyl, najmä cez víkendy a cez prázdniny. Boli prísni, to hej. Pamätám, ako na mňa babka v kostole žmurkala, keď som sa s niekým rozprával...Ale na druhej strane niekedy zmierňovali príkazy rodičov. „Pusci ho na ten fodbal, šak sa večer naučí,“ presviedčal dedko často moju maminu.Babička sa dožila 72 rokov, deduško 76 rokov. Prvý pošiel na druhý svet dedko, v roku 1989, len niekoľko mesiacov pred Zlatou svadbou, na ktorú sa tak veľmi tešili. Pre starú mamu sa jeho smrťou zrútil celý svet, a už iba prežívala. Zomrela necelé dva roky neskôr, v roku 1991.S láskou spomínam aj na svojich starých rodičov z maminej strany. Dedka si síce veľmi nepamätám, zomrel ešte v roku 1977, to som mal len päť rokov. Matne si spomínam na to, ako ma brával so sebou na priehradu, ryby chytávať. A matne si spomínam aj na jeho pohreb v marci 1977, kedy som nechápal prečo všetci plačú. Ja som neplakal, moja o rok mladšia sestra (vtedy štvorročná) však plakala. O niekoľko mesiacov neskôr sa jej rodičia pýtali, či jej bolo za deduškom tak smutno. „Nie, mne bola vtedy zima,“ odpovedala so šarmom štvorročnej dámy...Babku z maminej strany si však dobre pamätám. Bola fantastická kuchárka, najmä jej šišky a lokše nemali páru. Takisto bola veľmi milá a starostlivá. A išla zarovno s dobou – pamätám si, ako bola svojho času jej obľúbená pesnička, citujem, „tá o tých psoch, čo sa bráná útokom, čo ten Naďi spiévá“...V našich spomienkach zostala aj svojimi typickými „prúpovídkámi“. „Čo chodzíš jak svina po hovnách,“ hovorievala vtedy, keď bol niekto z rodiny prelietavý a menil zamestnanie...Často spomínala na dedka, „svojho Joža“... „Nech mu je zem lachká, ale býval strašne žárlivý. Šak po mne sa nigdo ani obhládnút nemohól, hned ho Jožo išól pohladom prebodnút,“ hovorievala...Mal som ju zo starých rodičov najradšej, a myslím že aj ona mňa mala rada. Ešte ako 86-ročná bola s nami mesiac v Prahe. Predstavte si typickú babičku v sukniach, síce sa už ledva pohybujúcu, ale úsmev nikdy nestrácajúcu. Nemala problém sa nikomu prihovoriť, ani neznámemu človeku. Na jej úsmev a krásnu bernolákovskú slovenčinu bolo nemožné Čechom neodpovedať...Babička žila od roku 1991 s rakovinou. Bolo neuveriteľné, ako sa s ňou v pokročilom veku (mala už 77 rokov) dokázala pasovať. Mohla to vzdať a povedať si, že bojovať už nemá význam, že si už dosť odžila. Ale ona nie. Nepripúšťala si, že môže zomrieť. Každú chvíľu síce vravela, že, opäť citujem, „šak já už určite umrem – a pohreb mi pekný vystrojte, aj banda nech príde zahrat Zahučali hory!“, ale to len žartovala. Chcela neuveriteľne žiť, prekypovala stále velikánskou chuťou do života. Ešte ako 87-ročná sa veselo vozila na bicykli.. Babička dedka prežila o neuveriteľných 28 rokov, zomrela minulý rok v decembri na Vianoce, pohreb mala na Štedrý deň. Na druhý svet pošla v požehnanom veku 90 rokov. Napriek vysokému veku a nevládnosti sa jej však ešte odísť nechcelo. „Bože, keby som tak ešte mohla žiť,“ zašepkala mi do ucha pár dní pred smrťou, už na smrteľnej posteli. Keby som bol Boh, pomôžem jej splniť jej sen. Boh však už s ňou mal iné plány...