Keď peniaze ležali v Medickej záhrade

„Jožo, máš čas cez víkend? Mám tip na brigádu, kamarát zháňa niekoho, kto pohrabe lístie v Medickej záhrade. Máme na to piatok, sobotu a nedeľu. Čím menej nás bude, tým viac peňazí z celkových 5 tisíc korún pre každého zostane,“ vyklopil raz vo štvrtok na jeseň roku Pána 1990 spolužiak na žurnalistike. Boli sme prváci, príliš sme sa ešte nepoznali. Ale keďže grošom smrdel každý z nás, aj on, veril som, že to nie je žiadna habaďúra. Nakoniec sme usúdili, že Medickú zmákneme štyria. Tisíc dvesto päťdesiat na hlavu, za tri dni, to v roku 1990 neznelo vôbec, ale vôbec zle...V piatok ráno sme sa v plnej zbroji (myslím čo sa oblečenia týka, náradie dodal objednávateľ brigády) zišli na mieste činu. A prvú hodinu – dve sme začali hrabať takým tempom, že som mal pocit, že po piatku nebude už v sobotu čo hrabať. Jednotlivé časti Medickej sme si rozdelili na sekcie, pričom každú sekciu mal na starosti jeden z nás. Pohrabané kôpky sme nechávali ležať tak na svojom mieste, podvečer malo prísť auto s vlečkou a každú kopu sme naň mali nahádzať.Tu nastal prvý zádrheľ v našej skvelej stratégii. Nerátali sme totiž s vetrom, ktorý sa počas troch dní často vzbúril a naše pekne v kopách nahrabané lístie odfukoval kade tade. Hovorí sa, že prírode človek neporučí, takže ten vietor sme so zaťatými zubami museli akceptovať. Ale čo sme teda prehltnúť nevedeli, boli nájazdy vrtuľníka záchrannej služby, ktorý denne tak tri – štyri krát pristával v areáli záhrady (do neďalekej nemocnice to je odtiaľ iba na skok). Niežeby sme neboli ľudomilovia, ale takto ničiť výsledok naše tvrdej práce! Na každú helikoptéru sme preto kývali hrablami, čo si pilot vysvetľoval tak, že mu oslavne mávame, a on aj podobne odpovedal...No čo už, vrtuľami rozfúkané kopy sme vždy museli nahrabať späť. Inak by nám peniažky odfúklo.Druhý škrt cez rozpočet v našej stratégii urobila postupná únava, ktorá od piatku obeda permanentne znižovala naše na začiatku nahodené „ďábelské“ tempo. Stále sme síce lístie hrabali k sebe, ale o poznanie pomalšie. V piatok večer okolo desiatej hodiny som sa ledva na intrák doplazil. „Ideš na diskotéku?“ zavolal mi internátnym telefónom na izbu kamarát. „Ani keby tam čo rozdávali, nejdem. Idem spať,“ odpovedal som v mrákotách, zložil telefón a hádam v sekunde zalomil. Zobudil som sa v sobotu ráno, ale či v lepšej kondícii, ťažko povedať. Takú svalovicu som nemal tuším ani po zdolaní chodeckej Dudinskej dvadsiatky.V sobotu a v nedeľu sa nám teda hrabalo (niekto by možno podotkol, že nám od toho hrabania aj hrabalo:-) o poznanie ťažšie, pomalšie. Každý zhrabaný lístok v Medickej záhrade niesol stopy naše svalovice, ku každej pohrabanej kope sme sa dopracovali litrami potu a vzdychov...Chvalabohu, že v sobotu vrtuľník pristál iba dvakrát. Pri ďalšom jeho prípadnom pristávaní by sme naše ťažko nahrabané kopy asi vlastným telom bránili...Na konci sobotňajšej šichty som bol taký unavený, že som pomaly v električke zaspal. A pri každom zatvorení očí sa mi zdalo, že hrabem a že hrable sa už definitívne stali mojím celoživotným osudom.V nedeľu sme Medickú záhradu nakoniec zvládli. Ruky a nohy sme si síce na konci už necítili, ale čo je dôležité, hrabali sme. Ako stroje, ktoré neprestanú hrabať, kým ich nevypnete...Čo by to bola šichta bez dobrého oldomáša? A tak sme v nedeľu večer skončili na veľkej večeri v nemenovanom bratislavskom podniku. Lyžičky za nás síce museli pomaly dvíhať čašníci, rovnako aj poháre. A zo zarobených peňazí sme polovicu nechali v onom lokáli...Pri akcii „Medická“ nám však nešlo primárne o peniaze, aj keď sme tým grošom naozaj smrdeli. Skôr sme si chceli dokázať, že nie sme padavky a že Medickú zvládneme ľavou zadnou. Nakoniec to tak síce nebolo, ľavá zadná nám takmer odpadla. Ale Medická padla tiež...