Kto píše pre hlupákov...

Tieto slová pochopiteľne neznamenajú, že ak má niekto široký okruh čitateľov, že to automaticky musia byť iba hlupáci. Pretože kto sa predovšetkým snaží druhým úprimne podať svoju výpoveď o svete, ľuďoch či svojich pocitoch, kto vie postaviť silný príbeh, kto dáva do písania okrem rozumu aj srdce, kto píše s citom a zaujímavo, tak ten si široký okruh (verných a väčšinou aj rozumných) čitateľov skôr či neskôr určite získa. Výrok spisovateľa Tolstého však asi nemožno chápať iba doslova. Ja z neho napríklad čítam aj to, že nie kvantita, ale kvalita je v živote dôležitejšia, cennejšia a dlhotrvácnejšia. Je preto asi lepšie sa minimálne na začiatok uspokojiť s menším okruhom čitateľov (poslucháčov, divákov, priaznivcov, návštevníkov...), ako písať cielene pre hlupákov a týmto spôsobom zvyšovať (aj to väčšinou len dočasne) počet svojich čitateľov (poslucháčov, divákov, priaznivcov, návštevníkov...). Myslím, že radšej mať v tábore menší okruh priaznivcov, ale takých, ktorí našu snahu oceňujú. Ktorých nútime sa nad našimi textom zamýšľať. Ktorým spríjemňujeme deň. Ktorí si hovoria, že stojí za to sa k nám ako k autorovi (človeku) stále vracať. Otázkou pochopiteľne zostáva, či je Tolstého výrok aktuálny aj pre súčasný svet. V ktorom chce väčšina ľudí všetko hneď a vo veľkom množstve. Keď nad všetkým zvykne čnieť imperatív peňazí a úspechu. A keďže aj známy výrok Machiavelliho „účel svätí prostriedky“ je v spoločnosti stále pomerne živý a aktuálny, veľa z nás sa pravidelne a cielene, s využitím rozmanitých prostriedkov, často púšťa do nikdy nekončiacich pretekov s cieľom získať čo najviac čitateľov (poslucháčov, divákov, priaznivcov, návštevníkov...). Kto pritom ako prostriedok k dosiahnutiu úspechu využije písanie pre hlupákov, ten úspech možno dosiahne rýchlejšie. Dlhodobo je to však cesta do slepej uličky, z ktorej sa len s vypätím všetkých síl môže človek vymotať. Ak si vôbec uvedomí, kam sa dostal...Určite, uvedený Tolstého odkaz má čo povedať aj dnešnému svetu. Nájsť v živote svoj okruh „čitateľov“, to určite stojí nielen nemálo trpezlivosti, úsilia, ale často aj pádov. Vždy je však lepšie vydržať v nastúpenej ceste a ten verný okruh ľudí si nájsť a rozširovať pomalšie, s nepokriveným charakterom. Tak, ako v inej svojej myšlienke hovorí Lev Nikolajevič Tolstoj: „Aby človek mohol žiť čestne, musí bojovať, biť sa, mýliť sa, začínať a znovu začínať, prehrávať a večne zápasiť. Tomu hovorím charakter.“