Pamätám dobre na to, ako som sám začal pomaličky gazdovať so svojimi peniazmi. Bolo to v čase, keď som prišiel do veľkej Trnavy na gymnázium. „Každý týždeň Ti dáme dvadsať korún ako vreckové. To Ti musí stačiť,“ oboznámil ma s rozhodnutím „rodičovskej rady“:-) otec. Napriek tomu, že sa to teraz zdá byť rozprávkou, v roku 1986 mi 20 korún bohato stačilo. Ale nemíňal som ich bez rozmyslu, pekne som „počtoval“. Za týždeň som tak za onú dvadsiatku väčšinou kúpil športové týždenníky ŠTART (3koruny), TIP (1,80), ďalej jeden hot-dog za 3koruny. Zvyšok išiel „do rezervy“ na mimoriadne výdavky (občasné rande):-)...Kým na gymnáziu to bola skôr hra na financovanie (každý večer som bol doma, v prípade krízy by ma otec ako minister financií určite dofinancoval:-), na výške v Bratislave to už bolo ostrejšie. Rodičia rozhodli o tisícke mesačne, a aj keď (písal sa rok 1990) na začiatku semestra v prvom ročníku stáli napríklad obedy ešte 2,80, následne sa začalo raketové zdražovanie. Tu bolo jediným východiskom (žurnalistika mi to svojimi voľnejšími osnovami dovoľovala) začať okamžite pracovať v médiách a tak si polepšiť. Aj som tak urobil. Takže korunka ku korunke, v podstate bolo v pohode počas univerzitného štúdia aj na všetky slasti študentského života. Sebakriticky priznám, že v závere som míňal absolútne všetko, myslel som že na byt aj tak nenašetrím a že si treba užiť. Ten hedonizmus som však chvalabohu skoro potlačil...Zlom a definitívne priklonenie sa k počtovaniu a gazdovaniu nastalo po zoznámení sa s mojou manželkou, keď sme ešte ako frajeri začali bývať spolu na priváte v Bratislave. Ja som šiel na vojnu, a keďže sme si chceli udržať privát, nasledovalo rozpočtové provizórium:-). Kupovali sme len nevyhnutné veci, do kina išli naozaj iba na trhák, jednoducho žili sme dosť asketicky...Rozpočtové provizórium som mal a musel z neho vykorčuľovať aj počas štúdia v USA. Keďže príjmy v podobe štipendia boli jasné, „naproti nim“ som musel nastaviť aj výdavky. Časť výdavkov bola pevne daná (napríklad nájom), časť voľne viazaná. Doteraz pamätám, ako som mal v tom roku 1997 denný rozpočet 10 dolárov, a ako som kvôli jeho dodržaniu počítal a „vážil“ každú položku pri nákupe...Vďaka Bohu že som počtoval, pretože v polovici pobytu ma zradili zuby a relatívne veľkú sumu peňazí som musel nečakane minúť u amerického dentistu...No a úplne ako „minister financií“ som sa musel začať správať po vstupe do manželstva. Tak ako štát, aj v rodine každý rok schvaľujeme rodinný rozpočet, v priebehu roka ho upravujeme, v prípade výpadkov v príjmoch hľadáme dodatočné príjmové zdroje, v prípade deficitu alebo potreby investícií hľadáme úvery na preklenutie:-)...V rodine vždy spolu diskutujeme, čo treba dokúpiť, do čoho treba investovať, aká poistka je potrebná apod. K dobrému a presnému počtovaniu nám pomáha aj spoločný účet v banke. Netvrdím, že je v manželstve či vo vzťahu nutnosťou , ale nám v počtovaní jednoducho pomáha. A keď si dôverujeme, nevidel som dôvod ho nemať:-).„Neber nikdy úver, prikrývaj sa iba perinou, na ktorú v danej chvíli máš,“ radil mi na začiatku manželstva môj ocino. Chápem jeho dobre mienenú radu, ale v súčasnej dobe, kedy je (náš prípad:-) nereálne čakať na sprivatizované či zdedené bohatstvo, je rozumné zadĺženie sa nutnosťou. Stačí, keď je úver v schválenom rodinnom rozpočte...Počas sedemročného manželstva sme mali už aj obdobia finančne menej hojné, najmä počas pobytu v Prahe, respektíve počas piatich rokov, kedy polovička zostala doma s autistickým synom. Nehanbím sa za to, že sme si istý čas dokonca viedli finančný denník, v ktorom sme si zapisovali na sklonku každého dňa, kto čo minul. To nebolo o kontrole, ale o tom, mať prehľad, na čo míňame peniaze. Pomohlo. S prehľadom na papieri sa lepšie robia prípadné korekcie...Každý, kto počtuje a má tak prehľad, zároveň aj lepšie gazduje...P.S.: Na povale v dome starých rodičov som našiel starý zožltnutý zošit, s nápisom "Kto počtuje, ten gazduje". Dedko si ho viedol pred II. svetovou vojnou. Zapisoval, koľko korún minuli na potraviny, koľko na "zbožie" apod. Bola vtedy zlá doba, ale snažili sa aj s babkou počtovať, aby vôbec vyšli. Aby prežili...
Kto počtuje, ten gazduje
Nie je ľahké narábať, a prípadne aj vyjsť s peniazmi. Ani vo firme, ani v štáte, ani v „obyčajnej“ rodine. K peniazom, ich úlohe v spoločnosti a tajomstvám, ako s nimi vyjsť, sa venuje mnoho odborníkov. Tí nás pravidelne zahlcujú svojim knihami, článkami, citáciami, v ktorých radia, ako na peniaze. Ja si ale v tomto smere pamätám skôr na vetu môjho deda, človeka síce nevzdelaného ekonomickými školami, ale ošľahaného vetrami skutočného, tvrdého života: „Kto počtuje, ten gazduje.“






