Kvôli čomu človek žije?

Som presvedčený, že takmer každý človek by na otázku, ktoré dátumy či dni zo svojho života si pamätá, odpovedal, že je to napríklad deň, kedy sa narodil. Ďalej deň, kedy stretol svoju životnú lásku. Deň, kedy si s ňou povedal svoje „áno“. Dni narodenia ich detí. Spomienky na maturitu či na promóciu. Spomienky na prvý byt. Na prvé auto. Spomienky na dovolenky s rodinkou. Spomienky na spoločné borenie sa so životom. Spomienky na spoločne prežité chvíle...Okrem toho by sa ľudia asi radi rozpamätali aj na príbehy, kedy niekomu pomohli, podali pomocnú ruku. Pomohli postaviť sa na nohy druhému človeku. Zachránili život...Boli by v jednotlivých odpovediach zahrnuté aj pracovné úspechy? Dni svetskej slávy? Spomienky na prezentácie či pracovné stretnutia? Spomienky na pracovné porady?Možno by zazneli aj takéto odpovede, ale spomienky na osobné míľniky, na kľúčové udalosti, ktoré ovplyvnili smerovanie nášho osobného života a dali mu zmysel, tie by podľa môjho názoru prevážili. Pretože sú trvácnejšie. Človek nežije pre prácu. Respektíve nemal by žiť len pre ňu. Malo by to byť naopak, práca by mala byť len jednou z častí nášho života. V tom živote by však dominantnú úlohu mal hrať náš osobný život, čoho výsledkom by mali byť aj početnejšie a trvácnejšie spomienky na tie míľniky a nezabudnuteľné dni, ktoré nás v ňom postretli. Čím si v našom živote hlbšie vyorieme takúto brázdu, tým nás na konci nášho putovania čaká bohatšia a zmysluplnejšia rekapitulácia. Po ktorej si človek s uspokojením povie: „Malo to zmysel, takto žiť!“