Laxní študenti?

Prvým tipom bola dievčina, ktorú mi doporučila ako jasnú jednotku výberu. „Je šikovná, piatačka, dobrý tip na zaškolenie a nabratie skúseností, pričom od septembra môže robiť aj interne,“ okomentovala mi jej výber do telefónu. „Teraz pri mne sedí, určite jej zavolajte!“ prízvukovala profesorka.Sľub som splnil, študentke zavolal a poprosil ju o zaslanie životopisu.Zaslala mi ho v maily s nasledovným sprievodným textom: „Posielam Vám svoje CV v anglickom jazyku. Ak bude treba, preložím Vám ho.“Ak mám byť úprimný, nič podobné som predtým nezažil, ani u seba, ani u iných záujemcov o prácu. Viem, možno to táto dáma nemyslela zle. Ak sa však chcela uplatniť v PR sektore, mala si minimálne premyslieť, čo píše. Tu nejde o to, či adresát jej mailu (v tomto prípade ja) anglicky rozumie alebo nie. Ide o istú korektnosť, citlivosť pri komunikácii. Aj keby písala človeku, ktorý v živote o angličtinu nezavadil, nemala by si podľa mňa dovoliť napísať také konštatovanie. Skôr by mala poslať životopis aj v slovenčine, aj v angličtine. Hlásila sa predsa do slovenského subjektu...Napriek nevhodnému mailu som v prvom momente na túto študentku nezanevrel. Odpísal som jej veľmi stručne: „CV som pochopil, ozvem sa Vám.“ Na následné telefonáty (boli dva) však nereagovala. Jej šanca sa tak rozplynula.Druhý tip, to bola vlastne dvojica. Pár študent - študentka. Pár až tak zrastený, že od začiatku nepripúšťal inú alternatívu ako spoločné zamestnanie, alebo nič.„Ja síce hľadám možno aj dvoch študentov, ale čo keď si z Vás vyberiem iba jedného?“ spýtal som sa.„Viete, my sme partneri. A pani profesorka spomenula, že hľadáte aj dvoch študentov, preto sa hlásime,“ húdla si svoje hovorkyňa páru, jeho nežnejšia časť, v prvom telefonáte.Dohodli sme sa, že si zavoláme. Čo ak predsa toto bude tá vysnená dvojica, ktorú hľadám? Pred pár dňami som si však povedal, že ešte pred osobným stretnutím si toto podarené duo vyskúšam. „Dostaneme zadanie? To treba? No dobre,“ pregĺgala „hovorkyňa“ počas telefonátu, v ktorom som jej oznámil, že by som si ich chcel trošku otestovať.Dostali jednoduché zadanie. Zahraničná spoločnosť zrekonštruovala závod na Slovensku, otvára výrobu – a ja som od nich chcel stručný rámec PR aktivít pri odkomunikovaní tejto témy (v odrážkach, na max. 2A4) plus náčrt tlačovej správy. Od každého zvlášť. V zadaní som poznamenal, že mi ide skôr o zachytenie toho, ako budú rozmýšľať, ako sa k téme postavia. A aj v súvislosti so stručným zadaním že nebudem hodnotiť detaily a doťahovanie nápadov.Zadanie dostali v nedeľu a chcel som ho vypracovať do stredy.Dnes som od „hovorkyne“ dostal mail asi v tomto znení: „Nedá sa Vám poslať mail. Chcem len poďakovať za možnosť pracovať s Vami, ale nemáme záujem.“Napriek tomu, že som ich rozhodnutie rešpektoval, som jej ešte zavolal späť. Bol som zvedavý na pohnútky.„To Vás tak zaskočilo zadanie, to, že som si Vás chcel v PR trošku otestovať?“ pýtam sa.„Viete, my sme nevedeli, do čoho ideme,“ odpovedá.Nejde mi to do hlavy, štvrtáci, so zameraním na ekonómiu, a nevedia do čoho pri PR idú?„My s partnerom nechceme byť konkurentmi. Preto sme sa rozhodli do toho neísť. A aj tak sme si mysleli a pani profesorka tak hovorila, že budeme Vaši asistenti, jazdiť autom, vybavovať rôzne veci a tak,“ pokúša sa študentka – hovorkyňa o argumentáciu. Tichý frajer z diaľky súhlasí (v slúchadle počuť aj tichučký mužský hlas).Nemá to význam, páru želám veľa šťastia a končím rozhovor.Som trošku sklamaný. Pamätám, keď som v rokoch 1990 – 1993 hľadal brigády v rôznych médiách, ako som sa šiel roztrhnúť od nasadenia, ako som sa chcel ukázať pred mojimi potenciálnymi zamestnávateľmi. A to všetko bez podmienok z mojej strany, vo všetkej slušnosti, za pár korún, ktoré neboli v tejto snahe zďaleka to najdôležitejšie. Nad nimi bola možnosť získať skúsenosti, oťukať sa v brandži...Je po 15 rokoch iná doba? Majú študenti viac možností získať zaujímavý džob v oblasti, ktorú študujú a v ktorej by chceli nájsť uplatnenie? Zaujímajú ich iba veľké spoločnosti, a nad malými zvyknú mávnuť rukou? Neverím. Verím však stále tomu, že zaujímavú prácu hľadajú aj zaujímaví študenti, ktorí sú síce sebavedomí, ale rovnako zostávajú aj pokorní. Ktorí vedia, že dobrá práca si žiada aj obete a odriekanie...Viem, že takýto študenti existujú. Dám aj spomínanej pani profesorke druhú šancu, aby mi takých našla. Raz to predsa musí vyjsť...P.S.: Ak by sa prípadný záujemca/záujemkyňa našiel aj na blogu, pošlite mi mail:-)...