Legenda o jednom hniezde

Sťahovali sme sa doň koncom minulého storočia dvaja, s jedným očakávaním. A takisto s veľkými plánmi, s veľkým elánom. Naše prvé hniezdočko malo síce „iba“ 38 metrov štvorcových, ale pre nás bolo kráľovsky veľké. „Jožo, je to o tom. Môžu žiť dvaja vo vile, ale keď tam nie je láska, pokora a tolerancia, tak má tá vila obrazne rozmer garsónky. Môžu však žiť dvaja v malom byte, ale keď tam naopak láska, pokora a tolerancia je, tak sa byt hneď zdá trikrát väčší. Šťastie nie je schované v mieste, kde žiješ. Ale v ľuďoch, ktorí miesto obývajú,“ povedal mi raz jeden múdry vidiečan...Naše plány v novom hniezde sa zdali byť ešte väčšie po Marekovom narodení. S ambíciou urýchliť ich dosiahnutie sme na rok dokonca zostali nášmu hniezdočku neverní, a odišli za chlebom do Prahy. Všetci traja. Po roku sme však prileteli späť. S pokorou a bázňou. Pochopili sme, že v našom ponímaní už naozaj platí okrídlené „všade dobre, doma najlepšie“.Človek mieni, pán Boh mení – a dáva skúšky. Nám po návrate z Prahy poslal jednu v podobe autizmu. Naše hniezdo sa stalo svedkom mnohých sĺz a vzdoru (zo začiatku). Prečo práve my? Prečo Marek? Neskôr sme však skúšku zobrali doslova ako možnosť ukázať, že ju všetci traja súdržne zložíme. „Jožo, budú problémy, hádky. Máte malý byt, a keď zoberiem že Marek je autista. To nezvládnete,“ boli aj proroci, ktorí „videli“ skôr problémy v našom hniezde. Zvládli sme to však. S veľkou trpezlivosťou, ale zvládli. V našom malom hniezdočku sme prežili veľa lásky, ale aj preplakali veľa sĺz. Formovalo nás prežitým, povzbudzovalo, dávalo nádej. Vedeli sme, že je naším majákom, ktorý nám svieti vo dne v noci a ktorého svetlo vidieť všade tam, kam nás cesty osudu zavejú.Tento víkend sa s ním lúčime. Čaká nás hniezdo trošku väčšie. Inak sa však nemení nič. Pretože život a šťastie nie sú o veľkosti hniezda. Ale o ľuďoch, ktorí v ňom žijú.