Matka a jej strach

Je tomu už 15 rokov, čo som vyletel z rodičovského hniezda sídliaceho v jednej dedinke pri Trnave. Najskôr skúšobne, na internát do veľkej Bratislavy. Vtedy ešte neboli mobily, ale pevná linka v Tipe (starší si budú pamätať legendárny futbalový a hokejový týždenník – Tip bola moja prvá pracovná štácia) to istila. Nebolo dňa, kedy by som Ti nezavolal. Alebo Ty mne. „Jožko, volá Vás mama!“ táto veta sa stala v redakcii známym evergreenom.Neskôr ma osud zavial na viac ako rok do zahraničia. Aj vtedy sme si v podstate každý deň volávali. Presne – skôr Ty mne, ako ja Tebe:-). Stálo Ťa to síce „majland“, ale chcela si vedieť, či som v poriadku. Bála si sa o mňa...V tom čase si však už mala silnú „konkurenciu“ v podobe mojej vtedajšej frajerky (súčasnej manželky). Už ste boli dve ženy, ktoré chceli pravidelne vedieť, ako sa mám. Či mi niečo nechýba...Na obidva telefonáty som sa veľmi tešil. Na každý však inak. Na tvoj tak „maminkovsky“. Aj keď som Ti to vtedy možno tak často nehovoril, ale pocit, že mám mamu, ktorá sa stará o mňa a moje kroky a starosťami často nespí, bol jedným z najhlbších pocitov, ktoré ma sprevádzali po cestách a necestách v študentských rokoch. Je dobré vedieť, že sa niekto o Vás bojí...Spomenutú lásku som si neskôr zobral za ženu. A spolu s ňou som definitívne rodné hniezdo aj opustil. Naše nové hniezdo sme si najskôr urobili neďaleko v Trnave (po ročnej pražskej anabáze sme sa teraz posunuli bližšie k Bratislave). Nechápal som vtedy, prečo sa hneváš, že Ti nevolám častejšie ako raz do týždňa. „Som >mŕtvy