Mávam rád tie „ufúľané“ rána...

Nikdy to nie je viac ako pätnásť – dvadsať minút. Tie však stačia na naprogramovanie sa na začínajúci sa pracovný deň. Na nastavenie čo najpozitívnejšej nálady (veď sa tak aj hovorí, že úsmev odzbrojuje). Na prípravu na prežitie v džungli (veľko)mesta.Tých pätnásť – dvadsať minút mi spoločníka robí iba kofeín. Takisto už spomenutý (denník) Šport. A chvíľkami aj moje druhé ja, s ktorým sa tak trošku autisticky rozprávam. Udobrujem. Hádam. A zase udobrujem. Hľadiac „do blba“ (myslené nie „na konkrétneho blba“, ale všeobecne „do blba“ – pre istotu si však vždy radšej vyhliadnem neurčitý bod v interiéri pumpy, aby som nepozeral na žiadneho iného človeka).Šľahačkou na torte (obrazný výraz, ráno vždy zostávam len pri káve) môjho krátkeho intermezza na pumpe býva (ak vyjde) krátka koketéria s prebúdzajúcim sa slnkom. Ak cez moje plece nakukne do Športu, ak osvetlí stránky denníka, ktorý čítam, ak sa zapichne do môjho chrbta či tváre, tak som okamžite stopercentne nabudený vyraziť do sveta a boriť sa so všetkým, čo ma v daný deň čaká. S úsmevom...