Menšia autistická kríza

Kríza prišla ešte v priebehu minulého týždňa najskôr na manželku, keď nám Mareka nechceli zobrať do škôlky. A v sobotu prišla na mňa. Bol som s Marekom na „rodinnom dni“, ktorý poriadal otcov zamestnávateľ pre zamestnancov a ich rodinných príslušníkov. Marek sa šmýkal na takej veľkej nafukovacej šmýkačke, ja som ho strážil. Detí tam bolo ako maku, vrátane veľkých a ťažkých detí, ktorí sa na tej šmýkačke hádzali ako besní a (nielen ja) som mal strach, že keď dopadne také veľké decko na niekoho subtílnejšieho, že mu ublíži...Marek sa teda tiež šmýkal ostošesť. Po chvíľke sa mi však zdal akýsi smutný. „Taťo, objímkať ma, objímkať,“ po jednom šmyknutí sa ku mne rozbehol s plačom.Začal som ho viac sledovať. A o chvíľu som uvidel dôvod jeho smútku.Niektorí väčší chlapci tam na vrchu (nielen Mareka) sácali dolu, a...“Ty si ale čudák. Že je čudák?“ počul som, ako na Marekovu adresu jeden chlapec mieri jednu invektívu za druhou. Smial sa okolo neho ako blázon, ukazoval naňho a kričal na ostatných, aby si všimli Majka aj oni. Majko plakal...Po šmyknutí to už ten „mládenec“ viac neurobil...“Počúvaj chlapče, toho chlapca necháš na pokoji. Inak si sa došmýkal,“ zastavil som si ho a dohovoril mu trošku zvýšeným hlasom. Marek však bol už „rozhodený“. Po odchode zo šmýkačky (po dobrých dvoch hodinách!) dostal po dlhšom čase (už dobrý mesiac ho nemal) menší záchvat, hádzal sa mi o zem, plakal. Nie, nechcel ísť späť na šmýkačku. Jednoducho nebol vo svojej koži...Cestou domov som za volantom celý čas rozmýšľal o Majkovi, o našom doterajšom boji s autizmom, o tom, kam smerujeme...Marek sa dostáva do veku, kedy začína chápať, že je iný. A vidím, že keď mu to niekto necitlivo vyhodí na oči, tak ho to vo vnútri veľmi trápi. Je smutný, určite jeho dušička trpí... Vie, že ostatné deti sú iné ako on. Ale nevie, čo s tým robiť.Neviem, toto ma trošku dostalo do krízy. Napriek snahe som zapochyboval o tom, či cesta, na ktorú sme sa s Majkom vydali, je správna. Celý zvyšok soboty som rozmýšľal o štartovacích čiarach pre deti pri narodení. Prečo má niekto už pri narodení stratu, ktorú musí doháňať. Či je to spravodlivé...Rozmýšľal som o tom, že človek aj keď sa naivne domnieva o opaku, svoj osud nie vždy drží vo vlastných rukách. Nie vždy môže ovplyvniť chod udalostí sám.Niekedy nám jednoducho nezostáva nič iné, len sa nevzdať, bojovať napriek všetkému... A veriť a dúfať.Tak, ako hovorí hlavný hrdina románu Y. Martela Plavba s tigrom: „Hovorím to so všetkou skromnosťou, no v tej chvíli som zakúsil a objavil v sebe zdravú vôľu žiť. V mojej životnej skúsenosti to nebolo niečo samozrejmé. Niektorí z nás sa vzdávajú života s rezignovaným vzdychom. Podaktorí trochu bojujú a potom stratia nádej. A iní – medzi tých patrím i ja – sa nevzdávajú nikdy. Bojujeme, bojujeme, bojujeme. Bojujeme, nedbajúc na to, čo nás ten boj stojí. Nedbajúc na prehry, na nepravdepodobnosť úspechu. Bojujeme do samého konca. Nie je to otázka odvahy. Je to čosi základné, neschopnosť popustiť. A možno je to len hlúpy hlad po živote.“Ten hlad po živote, to je to, prečo sa ani my nevzdávame. Napriek všetkému. Napriek tomu, že nám aj niektorí doktori povedali, že náš boj je márny...Nie je márny, už len z princípu. Pretože ten hlad po živote nie je len u zdravých detí. Hlad po živote je viditeľný aj u detí ako náš Marek. A my mu tej „potravy“ ako hrdí rodičia chceme dopriať v čo najväčšom množstve...P.S.: Zajtra ideme prvýkrát do „normálnej“ škôlky. Marek má trošku strach, ale verím mu, že adaptáciu na nové prostredie zvládne. A že bude pre nové pani učiteľky i nových kamarátov veľkým obohatením. Tak, ako oni preňho...