Milý Ondrej,

„Ale Jožko, ja taký nie som, preháňaš,“ viem si predstaviť, ako by si reagoval na tieto moje pozitívne slová smerom k Tebe. Vidím aj ten Tvoj typický úsmev popod fúzy. A Tvoj úprimný pohľad. Ale ja tie slová myslím úprimne, Ondrej. A vážne. Ľudia ako Ty sú na svete nedostatkovým tovarom. O to viac som si vážil, že sa na jar minulého roku stretli naše cesty. Myslel som si, že na dlhšie. Žiaľbohu, bolo to len na niekoľko mesiacov. Ale užil som si ich a zobral z nich čo najviac. Veľmi som si vážil naše priateľstvo. Priznávam, mal som z nášho prvého stretnutia pocit menšej nervozity z Teba. Ešte predtým, kým sme sa spoznali, som totiž o Tebe počul veľa dobrého. Možno to bolo až adorovanie Tvojej osoby. Že si doslova chodiaca encyklopédia. Prvotriedny stratég a analytik. Neskôr som zistil, že to všetko bola pravda. Ale najmä si bol veľký človek. Kvitoval som rozhodnutie šéfa, pribrať Ťa ako jedného z jeho najbližších spolupracovníkov do tímu. Ale z toho, ako Ťa opisovali, som mal pri našom spoznávaní trochu rešpekt. Preto som vždy dlhšie rozmýšľal, ako vyberať slová a vety pri debatách s Tebou, aby som pri Tebe hlúpo nevyzeral:). Ešte aj ten vekový rozdiel robil svoje. Opäť sa možno skromne zasmeješ, ale ako prirodzená autorita si budil rešpekt. Každopádne, od začiatku ma to nejakým spôsobom ťahalo k Tebe. A postupne som sa veľmi tešil, keď si sa aj Ty čoraz častejšie ocital v mojej spoločnosti. Pamätám aj na tú chvíľu, keď si mi navrhol tykanie. Bol som úprimne poctený. A aká bola Tvoja reakcia, pamätáš? Ty si to ako skromný chlap posúval do roviny, že poctený si Ty. Chvíľu sme sa aj tak priateľský hádali, lebo ja som bol teda naozaj viac poctený:).Tie naše spoločné podvečerné kávy. Alebo aj nespočetné obedy. A odkrývanie Tvojej povahy. Nezabudnem na nič. Postupne si mi dovolil dostať sa bližšie a ja som zistil, že pod vrchnou introvertnejšou vrstvou je osoba s veľmi dobrým srdcom. Aj s rozvinutým zmyslom pre humor a schopnosťou sebairónie. Čo som si veľmi vážil, bolo aj postupné spoznávanie Tvojej veľkej skromnosti a pokory. A práve priznávaním pokory, skromnosti a aj tými pochybnosťami o sebe si predo mnou ešte viac rástol. Len veľkí ľudia dokážu akceptovať pokoru ako rovnocenný stavebný kameň ich osobnosti. Len naozaj múdri ľudia dokážu o sebe pochybovať.Výkon = umožnenie x znalosť x motivácia. Sebavedomie = svedomie + vedomie + sila. Toto sú len dve z viacerých životných múdrostí či právd, ktoré som sa pri Tebe naučil. Ktoré si ma stihol naučiť. Mal si prečo byť sebavedomý, Ondrej. A mal si našliapnuté na ešte väčšie výkony, než aké si dosiahol. Extrémne znalosti. Veľká motivácia. To všetko u Teba sedelo a obsahovalo veľké čísla. Len v tom umožnení Ti nebolo dopriate pokračovať tu na Zemi. A ja som si veľakrát za ten rok položil otázku, prečo. Ale na túto otázku nikto z nás smrteľníkov tu na Zemi nenájde odpoveď. A možno je to tak dobre...(venované pamiatke Ondreja Pataráka)