Začínali sme na tzv. starom cintoríne, na hrobe môjho starého otca z maminej strany. Zomrel na rakovinu, keď som mal 5 rokov. Len matne si v hlave udržiavam jeho obraz. Spomienka v srdci však stále žije. Bol náruživým rybárom a hrdým otcom svojich troch dcér. Počas jeho pohrebu v marci 1977 moja ani nie štvorročná sestra veľmi plakala. Keď sa jej babka pýtala, či jej bolo tak ľúto za dedkom, odvetila: „To áno, ale ešte viac mi bola zima!“ Babička dedka prežila o takmer 30 rokom, zomrela ako 90-ročná len pred dvomi rokmi. Už dva roky si počas Dušičiek nad ich hrobom tak spomíname aj na ňu.Vedľa nich je tiež „náš“ hrob, leží tam manžel maminej sestry. Dobrý chlap, keď zomrel, mal len niečo cez šesťdesiat. Cukrovka je zákerná choroba.Na starom cintoríne sú ešte dva naše hroby. Ležia v nich moji prastarí rodičia a dedkov strýko z otcovej strany (pokiaľ sa dobre pamätám). Nápisy na krížoch sú už vyblednuté, aspoň raz ročne sa ale aj na týchto hroboch po našom zastavení a malom rozjímaní objavia sviece, kahance a chryzantémy. Na tzv. novom cintoríne sme (po roku 1989, kedy zomrel dedko – babka nasledovala o dva roky neskôr) najskôr išli k hrobu starých rodičov z otcovej strany. Na druhý svet pošli len dva roky po sebe, babička po dedkovej smrti už iba dožívala. Ak by starý otec vtedy nezomrel, slávili by o nejaký čas Zlatú svadbu.Pokračovali sme na maličký hrob otcových sestričiek, ktoré zomreli po skončení II. svetovej vojny, ako malé bábätká (myslím, že ani rok nemali). Neviem, na aké choroby, nikdy som sa starých rodičov na to nepýtal. A oni o tom nikdy nehovorili. Tá rana bola aj po rokoch určite silná a nezacelená. Ja som si pri modlitbe nad ich hrobom vždy iba predstavil, aké by to bolo, keby žili. Boli by to moje tety, určite s rodinami. Ocino by tak nezostal sám. Viem, že chcel mať súrodencov.Na novom cintoríne sme ponavštevovali aj hroby ďalších rodinných príslušníkov z obidvoch strán, ale nielen ich. K peknej tradícii patrilo zapaľovanie sviečky na hrobe manželov, ktorí mali svoj domček na mieste, kde potom postavili náš domček moji rodičia. Na hrobe farára, ktorý bol správcom našej farnosti dlhé roky cez vojnu a aj po nej. Či na centrálnych hroboch, na ktorých sa všetci okoloidúci zastavovali preto, aby zapálili sviečku a pomodlili sa za všetky duše v očistci. S kríža nad týmto hrobom, v tom tichu, mrazivo kričal do sychravého počasia nápis: Dokonáno jest!Počasie na Dušičky bývalo u nás väčšinou nevľúdne, sychravé, upršané. To svetlo sálajúce z hrobov ma však vždy hrialo. Domov som síce prišiel mokrý a zablatený, ale duša, tá pookriala. S dušičkami vznášajúcimi sa nad hrobmi sa jej ani niet čomu čudovať.
Moje dušičky
Cintorín v mojej rodnej dedine sa, tak ako všetky cintoríny po Slovensku, počas dní okolo Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých, mení na jedno veľké vysvietené miesto. Ktoré signalizuje dušičkám, že ich pamiatka tu na zemi pretrváva. Aspoň v mysliach ich blízkych. Keď som bol dieťa, chodili sme s rodičmi takto položiť chryzantémy, zapáliť sviečky a pomodliť sa k hrobom našich blízkych. Tú pietnu cestu, ktorá spája hroby mojich predkov na dedinskom cintoríne, si navždy budem pamätať...