Moje kríže!

Myslel som si, že mňa tieto problémy vždy oblúkom obídu. Obchádzali ma až dodnes. Ale prišiel na psa mráz. „Zlatko, Bože, moje kríže,“ skríkol som na polovičku zo spálne. Tá už z dikcie hlasu cítila, že ju nevolám s radosťou v hlase, ale s bôľom.„Čo je, čo sa skrúcaš?“ hodila po mne spočiatku nechápavým pohľadom.„Kríže, seklo ma!“ odpovedám, zostávajúc pri tom v neprirodzenej polohe skrčmo. „Nemôžem sa narovnať!“Natrasiem Ťa, možno to pomôže. „Nie, Bože!“ neviem, čo to je, či platnička či čo, ale kričí to aj za mňa.„Nič nevydržíš,“ trošku ma kára polovička.Po márnych minútach plných skrúcania, natriasania a iných foriem komunikácie s krížami, prichádza manželka so spásonosnou myšlienkou: „Nasadíme liek proti bolesti!“Bez reptania súhlasím.Odchádzam síce skrivený a ubolený, ale s nádejou, že nemenovaná medicína proti bolesti zaberie.„A odsekne ma niekedy?“ pýtam sa skôr básnicky polovičky. Viem, že áno. Len potrebujem, aby ma moja drahá utešila. My chlapi sme už pri boliestkach takí...Liek nesklamal, zabral. Aj keď len doobeda, ale predsa.Momentálne sedím na stoličke, ťukám do klávesnice a je mi dobre. Pokiaľ sa nehýbem.A len tak útržkom rozmýšľam: „Hlásia mi tie kríže, že starnem a už nemám dvadsať? Alebo že by ma svojím krikom pritlačili k chudnutiu?“Bez ohľadu na odpoveď, kríže vedia byť pomerne ťažkým krížom. Dnes som to spoznal na vlastnej koži. Presnejšie na vlastných krížoch...