Spomenul som si na to, ako mi keď som mal 5 rokov zomrel starý otec „z maminej strany“. A mne vtedy ešte nedochádzalo, čo to vlastne smrť je a prečo všetci plačú. Rodičia mi vtedy trošku vyčítali, prečo som neplakal tak ako moja o rok mladšia sestra. Keď sa však spýtali jej, či jej bolo tak smutno za dedkom, odpovedala, že nie, že plakala lebo jej bola zima...Spomenul som si na MS vo futbale v roku 1982 v Španielsku, ktoré som spolu s otcom strašidelne prežíval na čiernobielej televíznej obrazovke a po remíze Československa s Kuvajtom 1:1 som od smútku nespal celú noc...Takisto sa mi vrátila spomienka na hokejový Svetový pohár (tuším) v roku 1984, kedy hral Peter Šťastný za Kanadu a naši komentátori ho (ako emigranta) preto na ľade ignorovali. Peter nám vtedy dal aj gól...Spomenul som si aj na to, ako som so starými rodičmi chodil na jednotné roľnícke družstvo „do práce“ – pričom dedko ma ako 9-ročného vždy nechal po poli „šoférovať“ traktor. Na družstve som neskôr absolvoval aj svoje prvé letné brigády...Starí rodičia ma fascinovali aj svojskou tvorbou slov. Napríklad bicykel bol pre nich jednoducho „koleso“, autobus zase „štátny motor“...Spomenul som si aj na desiatky futbalových zápasov, ktoré som ako záložník odohral za dorastenecký mančaft našej telovýchovnej jednoty. Pre nás to vtedy nebývala len otázka samotného diania na ihrisku. Každý z nás sa chcel vždy ukázať aj zástupkyniam dedinského nežnejšieho pohlavia, ktoré boli naším pravým hnacím motorom a kvôli ktorým by sme na ihrisku aj dušu vypľuli. Väčšinou však ani tento povolený stimul nepomohol zabrániť našim prehrám:-)…Spomenul som si, ako som sa ako malý chlapec (ním som v podstate aj bol, takže to sedí:-) tešil na každé nové číslo legendárnych športových týždenníkov Tip (stál 1,80Sk) a Štart (3Sk). Takisto ako som sa tešil na každé rozhlasové vysielanie „S mikrofónom za futbalom“ či „S mikrofónom za hokejom“, či na televízne futbalové prenosy nielen z prvej ligy, ale dokonca aj z druhej ligy...Spomenul som si na otca, o dušu vždy každý večer o deviatej ladiaceho rádio a „chytajúceho“ Hlas Ameriky. Strašne to šušťalo, počuli sme každé druhé slovo. Nám to však nevadilo. Mali som pri tom vždy pocit veľkej spolunáležitosti, že sme účastníkmi niečoho veľkého...Spomenul som si aj na to, ako sa moji rodičia báli, či sa dostanem na žurnalistiku, keďže „tam nikoho nemali“. Ja som sa však zaťal, a podarilo sa. Nebolo vtedy hádam šťastnejších ľudí na svete od mojich rodičov...Z retrospektívnych dumiek ma vyrušil synov hlas: „Taťo, pôjdeš sa hrať s Majkom?“ Jeho prosba ma vrátila do reality. Knihu spomienok som opäť načas uzavrel. Na druhej strane som však rád, že v tejto pomyselnej knihe môžem, a najmä chcem listovať.Pretože ako raz povedal dánsky filozof Kirkegaard: „Život treba žiť dopredu, ale dá sa mu porozumieť iba pospiatky.“
Moje obrazy starého sveta
Neviem, čo ma posledne tak nostalgia chytila. Veď do rodnej dediny na návštevu k rodičom vyrážam, posledné roky už s mojou rodinkou, pravidelne takmer každý víkend. Ako sme však boli doma na Veľkú noc, prechádzajúc sa sám na boso po jarnej tráve v záhrade, myšlienky mi nakrátko uleteli späť do minulosti, do rokov 1972 – 1989. Vtedy sa pre mňa svet rovnal „mojej“ rodnej dedine Dolné Dubové (keďže v nej žije v súčasnosti len niečo vyše 800 duší, pochválim ju a podporím jej sebavedomie spomenutím jej slávneho obyvateľa - Jozef Ignác Bajza v Dolnom Dubovom počas svojho kňazského pôsobenia napísal prvý slovenský román „René mládenca príhody a skúsenosti“). A všetko, čo sa v tých rokoch dialo v Trnave, Bratislave či „ešte ďalej“, sa mi zdalo byť veľmi, veľmi ďaleko od môjho vtedajšieho sveta...
