Moje prvé priame stretnutie so smrťou

Zadýchaný vchádzame do babkinho domu. „Leží tam dolu pri suchom WC,“ vystrašená babka nás okamžite naviguje k deduškovi. Nie, nebol to obyčajný pád. Dedko iba chrčí, nerozpráva. Oči smutno zvestujú tragédiu, ktorá sa na dvore (pred polhodinou? hodinou? skôr?) odohrala...„Čo sa stalo?“ pýtame sa.„Neviem. Zobudila som sa, že na dvore sa svieti, a on vedľa mňa neležal. Asi šiel na WC, a cestou späť spadol,“ s plačom odpovedá babička. Vyzerá to na porážku. Spolu s otcom prenášame dedka s vypätím všetkých síl do izby. Rýchlo volám záchranku. Zatiaľ deduškovi dávame prvú pomoc, dávame pozor na zvratky či zapadnutý jazyk, potierame ho. Skúšame s ním komunikovať, ale márne.Bojíme sa, aby nám do príchodu záchranky nezomrel.Záchranka potvrdila naše obavy. Ťažká mozgová mŕtvica.Deduška odvážajú do nemocnice.Babka sa s ním lúči, v duchu sa bojac, že dedko z domu odchádza navždy.V tú noc zostáva otec spať u babky.Na dvere zároveň klopú smútok a strach z nasledujúcich dní. Starí rodičia majú na jeseň 1989 oslavovať 50. výročie svadby. Už sa pomaly rysujú kontúry osláv. Aj keď to nikto nechce vysloviť na hlas, ale bojíme sa, že zlatej svadby sa dedko nedožije...Predtucha sa žiaľbohu potvrdila.O 2 týždne deduško, napriek tomu že chcel zostať a bojoval, v nemocnici zomrel.Babička sa na onen svet pobrala o necelé dva roky po ňom.V podstate však jej duša „zomrela“ už s dedkom...