Na čo som čumel v piatok večer

„Poď von, na dvor, ideme počúvať jeleňov,“ hovorí mi v piatok večer okolo desiatej švagor. Sme u svokrovcov, v dedinke Domaniža schovanej medzi horami. Tie ju obklopujú zo všetkých strán.Obliekam si bundu a idem von. Švagor s desaťročným synom už stoja na dvore a na prvý pohľad neprítomne pozerajú (a natŕčajú uši) raz na jednu, potom na druhú stranu.„Počuješ? Teraz pekne zareval, tam!“ ukazuje švagor prstom nad kostol.Úprimne, v prvej chvíli počujem akurát tak hukot a šumenie v hlave, tak typické pre moju prechodovú fázu pri prechode z mesta do prírody.Nevzdávam sa však, a napínam uši aj ja. Najskôr sa mi zdá, že to iba šteká pes. Ale potom počujem! A som uchvátený, ako hlasne revú. V podstate z každej strany, aj z lesov nad „našou“ záhradou.„A keby autá nechodili, tak ich počujeme v pohode, ešte viac,“ šepká švagor.Neveril som, aký to môže byť dobrý program. Namiesto čumenia do „bedny“, čumieť len tak do diaľky na čerstvom vzduchu (nielen očami, ale aj ušami) a vždy po započutí jelenieho revu sa už znalecky pozrieť na švagra – poľovníka...„Počul si to? Aj tam! Nádhera!“Vydržali sme 40 minút. Nabudúce konečne pôjdem so švagrom aj na posed...