Nech On rozhoduje o konci našej cesty

Boris Šťastný v rozhovore pre aktualne.sk tvrdí, že „mojou hlavnou motiváciou, ktorá ma vedie k názoru, že asistovaná samovražda by mala mať svoje miesto v českom právnom poriadku, je presvedčenie, že najcennejšou hodnotou v živote človeka je jeho slobodné rozhodnutie, a teda aj slobodné rozhodnutie v otázke života a smrti.“ S týmto názorom nemôžem súhlasiť. Najcennejšou hodnotou v živote človeka podľa môjho hlbokého presvedčenia nie je jeho slobodné rozhodnutie, ale sám život. Človek je tvor nedokonalý. Ak by naozaj platilo, že tou najcennejšou hodnotou v jeho živote je jeho slobodné rozhodnutie, tak sa potom ako ľudstvo nemáme čím chváliť. Stačí zostať v 20. storočí a pripomenúť si, aké režimy sme naším „slobodným rozhodovaním“ dlhé roky držali pri živote. Pokračovať by sme ale mohli aj na úrovni našich individuálnych životov.Som proti eutanázii najmä z dôvodu môjho konzervatívneho nazerania na svet. Jednoducho som presvedčený, že aj bolesť a utrpenie majú v našom živote svoj význam a svoje miesto. Vtedy sa nachádzame bližšie k Bohu. Vtedy Boh cez nás komunikuje aj smerom k druhým ľuďom, k nášmu okoliu. Verím tomu, že každý človek dostane len taký kríž, aký unesie. A cez ten kríž spoznáva nielen sám seba, ale aj druhých robí lepšími. Mám pocit, že často sa dáva v spoločnosti rovnítko medzi utrpením a slabosťou. Mám však pocit, že opak je pravdou, a človek, ktorý trpí, môže byť pre druhých skôr príkladom sily. V tomto smere je pre mňa veľkým príkladom Svätý Otec Ján Pavol II. V závere svojho života už nevysloviteľne trpel. Ledva sa hýbal. Ledva rozprával. Paradoxne však cez túto takzvanú svoju slabosť, ukazoval svoju silu. A cez ňu stále dával druhým nádej.Myslím si, že najcennejšou hodnotou v živote človeka je sám život. Dostali sme ho ako dar, a tak by sme s ním mali zachádzať. Aj v časoch utrpenia. S každým z nás má Boh svoj zámer. Nech On rozhoduje o konci našej cesty.