Nenechajte ma tu zomrieť!

Je to v poriadku, rana sa dobre hojí. Už prešli dva týždne po operácii, a žiadne komplikácie. Aj histológia dopadla OK. Chvalabohu. Už pokojnejší si spätne uvedomujem, že moja štítna žľaza mi v tele robila riadnu šarapatu. A mohla narobiť ešte väčšiu. Ak by som sa nerozhodol ísť na prehliadku zdravotného stavu. „Väčšina pacientov, ktorí u nás končia, prichádza po náhodných kontrolách. Buďte rád, že vám niekto našepkal ísť doktorovi,“ povedal mi jeden pán doktor – endokrinológ na onkológii na Heydukovej pri vyšetrení.Pri príchode na chirurgiu ma vítajú sestričky už ako starého známeho. Som „ten, čo má iný krk“. „Ste tu zase, nemôžete bez nás žiť?“ hovorí s úsmevom jedna sestrička z Kramárov vidiac ma prichádzať do ambulancie.Opakovanej operácie som sa, úprimne, trochu viac bál. Tušil som, že intubáciu za pomoci bronchoskopu s kamerou budem musieť prežiť pri vedomí, aby som spolupracoval s doktormi. Aj keď ma všetci upokojovali, že budem od začiatku uspatý. Nuž, čo iné mi mali hovoriť, keď tvrdím, že mňa napína už vtedy, keď mi doktor paličkou do hrdla pozerá. A nie aby mi tam pchal bronchoskop.Po príchode na operačnú sálu zisťujem pravdu veľmi rýchlo.„Náladovka nebude?“ snažím sa byť vtipný, naznačujúc, že po skúsenosti z decembrovej operácie odkvecnem po náladovke jedna radosť.„Nie, potrebujeme vás intubovať pri vedomí. Uspávať vás budeme postupne,“ hovorí mi pani anesteziologička.„Prosím, nenechajte ma tu zomrieť,“ dostávam zo seba prehnané slová, jasne dokresľujúce môj velikánsky strach.„Nebojte sa, nenecháme.“Nuž, tá intubácia nakoniec nebola najhoršia. Najskôr mi vnútro krku doktori dokonale vystriekali. Potom mi do úst strčili náhubok, v strede ktorého bola diera, cez ktorú neskôr pustili inkriminovaný bronchoskop s kamerou. Aspoň tak dedukujem, pretože veľa z toho mi v pamäti nezostala. Už len neurčitý štekliaci pocit v krku, akoby ma tým bronchoskopom chceli aj rozveseliť. A potom – sek a tma. A o nejaký čas budenie po operácii.Priebeh môjho pobytu v nemocnici bol po operácii už pomerne rýchly. Popoludní v utorok spolu s fľaškami infúzie som síce ešte párkrát zvracal, ale večer som už pozeral správy v televízii. Na ďalší deň poobede (streda) mi vytiahli z krku dreň. A vo štvrtok som šiel domov.Momentálne mi štítnu žľazu teda pripomína iba tá rana. A o pár dní si na ňu určite spomeniem každé ráno nalačno, počas brania tabletky, na ktorú budem teraz odkázaný až do konca života. V duši však zostala spomienka aj na ten pomyselný zdvihnutý prst od „toho hore“, pripomínajúci, že aj taký, pre zdravého možno nevýznamný orgán, môže narobiť patálie. Ktoré by pri neliečení mohli mať neskôr oveľa vážnejšie následky.Nechcem, aby to vyznelo ako prázdna fráza. Význam zdravia ako nenahraditeľného bohatstva mi denno – denne pripomína aj autizmus. Ale v nemocnici som si po čase aj na vlastnej koži uvedomil, že bez zdravia je všetko stratené. A že nič na svete nemá takú hodnotu, aby sme kvôli tomu obetovali svoje zdravie...