Neopakovateľný slovník mojich starých rodičov

Napríklad moja babka z maminej strany. Pamätám si na jednu scénku. Sedíme u v obývačke u mojich rodičov, ja, švagor a babička. Obidvaja sme zaujatí filmom v telke, čumíme do „bedny“ bez slova. Babička sa striedavo na nás pozerá, až povie: „Čo kukáte jak bulo do drogérie? Povecte volačo!“ Hneď sme sa po týchto slovách „zobudili“, a začali s babičkou komunikovať. Odkiaľ však onú „prúpovídku“ babka zobrala, to neviem doteraz...Babička nemala takisto rada to, keď sa niekto venoval paralelne viacerým činnostiam. Najmä neznášala to, keď niekto odskakoval z jednej roboty do druhej, a to tak v záhrade či na roli, ako aj v „klasickej“ práci. „Čo chodzíš jako svina po hovnách!“ povedala vždy mimochodom na adresu dotyčného...Dedko z otcovej strany sa zase vedel neopakovateľne čudovať. Až do smrti ho do úžasu privádzalo tak všetko krásne, ako aj ťažké v živote. A vždy, keď sa začudoval, do podčiarkol vetou: „Terentete lampáš tu hnet!“ Túto formulku opakoval aj vtedy, keď sa rozčúlil. Mala však vtedy iný odtieň, inú dikciu...Na druhej stranu bol dedko tvrdý racionalista. Zistil som to napríklad počas celoštátnych hokejových turnajov ako svetový šampionát či Cena Izvestijí. Ja ako malý chlapec som všetky zápasy našich emotívne prežíval, nič iné pre mňa vtedy neexistovalo. A keď sme vyhrali, myslel som si, že celý svet leží pri nohách aj mne osobne. Na čo ma vtedy pravidelne deduško schladzoval formulkou: Jožko, neraduj sa tak. Chleba aj tak lacnejší nebude!“ Nechápal som onehdy, prečo to dedko spája, dve zdanlivo nesúvisiace veci...Moji starí rodičia mali ťažký život. Slovník však mali ľahký. Možno na prvý pohľad ostrý. Ale vždy v ňom bolo veľa srdca...Terentete lampáš tu hneď, aký krásny slovník to bol!