Nič, len jedno náhodné príjemné stretnutie dnes zrána

„Netlačte sa na mňa s tým Vaším bruchom,“ povedal mi spomenutý pán, ako sme sa natlačili do výťahu s kapacitou 3 ľudia. „On obézny, a vadí mu moje brucho?“ pomyslel som si najskôr. Ustúpil som zamĺknutý cez jeho nohu nabok, čím sa zrazu namiesto mňa naňho tlačila oná dáma. „Nie som na chlapov, ale na ženy ako Vy!“ zakurizoval danej dáme do uška. A spiklenecky zároveň na mňa žmurkol. Hoc sa ledva hýbal (mal asi niečo s nohami či kĺbom, preto tá palička), vedel sa o náladu postarať aj v klaustrofobicky pôsobiacom malom výťahu.Vystúpili sme na rovnakom poschodí. A keďže sme sa naraz vybavili, mal som tú česť s ním ísť aj dolu. „Mladý muž, robíš v tejto budove?“ spýtal sa ma s úsmevom. A mne napriek tomu, že som sa ponáhľal, nevadil ani jeho záujem, ani tykanie. „Nie, bol som tu len pre stravné lístky.“„A kde pracuješ, čomu sa venuješ?“„Médiá, komunikácia a tak,“ odpovedám vyhýbavo. „Bol si aj vonku?“ pýta sa ďalej.„Rok v USA, na univerzite. Ešte v 97 roku,“ odpovedám.„A prečo si tam nezostal?“„Nevedel by som tam žiť, tu mám rodinu, manželku a pomaly už dve deti, priateľov,“ priznávam.„Ale EÚ je v prdeli, tam v Amerike je ekonomická budúcnosť,“ predávam ako som od tohto pána kúpil, aj keď sme z výťahu už dávno vonku a stojíme pred budovou.„Korene mám tu, čím som starší, tým ťažšie ich presadiť. A problémy sú všade. To nie je o mieste, kde človek žije. Ale o ľuďoch, ktorí na tom mieste s ním žijú,“ pridávam aj trošku filozofického pohľadu na vec.Som ticho.Čakám na bodku. „Ale chápem Ťa. Žil som tri roky v zahraničí, a keď som sa vracal, bolo mi do plaču, taký som bol šťastný, že som doma...A pozdravuj rodinku!“ nahadzuje starý pán záverečný úsmev na rozlúčku a krivkajúc odchádza.Odchádzam aj ja. A neviem prečo sa (popod fúzy, ktoré nemám:-) usmievam...