Niekoľko zásad šťastného života

1. Po celý život sa pokorne držal pri zemiŽivot ho naučil, že váhy osudu sa môžu vychýliť od normálu (t.j. od rovnováhy) v mihu sekundy. Vždy s tým rátal, a nenechal sa opiť ani prípadným momentálnym úspechom. Vedel, že človek je raz hore, raz dolu. Bol v každom okamihu pripravený niesť svoj kríž. Aj na fronte počas II. svetovej vojny. Aj keď im s babičkou zomrelo krátko po sebe dve iba niekoľkomesačné dcérky. 2. Nevedel nič nerobiťPo celý život ťažko pracoval. Nielen na miestnom jednotnom roľníckom družstve, kde pracoval ako traktorista a potom ako vartáš „na váhe“. Ale najmä okolo domu a na roli. Starí rodičia mali záhradu „pred potokom i za potokom“, mali aj záhumienok, a maličké políčka, na ktoré našetrili v Amerike ešte ich predkovia. Bolo jednoducho vždy čo robiť. Ale pre dedka i babku ťažká manuálna práca nebola záťažou. Niekedy sa vybrali na záhumienok aj na celý deň. Dedko pripravil náradie, babka zbalila červenú či žltú malinovku a nejaký chlebík k tomu, a šli. Dedko zo žartu hovorieval: „Manuálna práca ešte nikoho nezabila“.3. Každý deň si po obede „hodil šlofíka“Babička vedela, že deduško si po obede musí zdriemnuť, aby ďalej fungoval. A jeho „šlofík“ bol pre ňu svätým. Počas tých 10-15 minút vždy dokázal nabiť baterky, osviežiť myseľ, načerpať energiu. 4. O politiku sa príliš nestaralSledoval, čo sa v republike deje, to áno. Ale nikdy sa príliš tými udalosťami nevzrušoval. Život ho naučil, že obyčajný človek chod dejín sám asi nezvráti. „Chleba lacnejší nebude,“ reagoval svojou typickou bernolákovčinou aj na tie politické udalosti, majúce zlomový nádych pre vývoj v našej republike.. So svojou rodinou si preto stále žil svojím obyčajným životom. A tak mu prešlo detstvo v čase, keď končilo Rakúsko-Uhorsko a vznikala Československá republika. Ani nie tridsaťročného ho zastihol začiatok II. svetovej vojny. A po nej ho čakali štyri desaťročia komunistov. Odchodu komunistov sa žiaľbohu už nedočkal.5. Celý život sa modlilČi už v kostole na omši, alebo aj doma. Deduško sa denno-denne modlil. Nie preto, že by iba pasívne čakal na pomoc od Boha. Ale preto, lebo pokorne priznával svoju malosť oproti Najvyššiemu. Modlil sa najmä Anjel Pána, vždy so zvukom zvonov. Ráno, naobed, a večer. Zvon a modlitba ráno na úvod do ďalšieho dňa. Zvon a modlitba presne na obed ako pocta Najvyššiemu. Večer poďakovanie za prežitý deň.6. Pri jedení bol štamgastDedko si vedel zgustnúť na každom dobrom jedle. Najmä na typických dedinských jedlách. Miloval slaninku. Klobásky. Jaterničky. Mäso na všetky spôsoby. Trikrát za deň, jedával pravidelne. Aby dobil energiu pri ťažkej práci. A vždy pri jedení poctivo pil vodu. „Jožko, vodu,“ keď som bol u nich, vždy cez obed aj viackrát poprosil o pohár vody z ich studne. Balenú vodu by nekupoval...Práve pre už spomenutú nikdy nekončiacu manuálnu prácu si mohol dovoliť možno aj nie práve najzdravšiu stravu. Všetko zjedené „spálil“ na poli či okolo domu.7. Nad nikoho sa nepovyšovalAle ani sa pred nikým neponižoval. Ani pred komunistami. Až do smrti spomínal menovú reformu komunistov ako najväčší podvod zo strany štátu počas svojho života. Problémy boli aj v čase vzniku Jednotných roľníckych družstiev. Dedko nakoniec tiež súhlasil, hoci aj pod nátlakom. Pred komunistami sa však nikdy neponížil. Počas ich vlády stále chodil do kostola. Aj na púte do Šaštína. Takisto dával v škole na náboženstvo svojho syna. 8. Alkohol pil s mierouAle ráno, najmä pred ťažkou prácou, si občas dal štamprlík „na vypálenie červov“. Takisto si k obedu či večeri občas dovolil jedno-dve pivká. Prípadne si slávnostne na „prekrvenie“ otvoril s babičkou červené víno. Nikdy som ho však nevidel v krčme popíjať len tak. Ani doma. Ak si dal pohárik, vždy s noblesou. 9. Ďakoval za každý jeden prežitý deňNikdy pri rozmýšľaní o životných plánoch nezabudol dodať: „Ak dožijem.“ Pokorne prijímal fakt, že každý z nás má presne určený čas na tejto zemi. A že nikto z nás nevie ani dňa, ani hodiny.