Nielen o čase, keď 40 minút „je preč“ v sekunde

Zdá sa mi, že čas je prudko relatívny. Pamätám si na pocity, ktoré som zažíval ako žiak základnej školy, najmä v dňoch, keď sme mávali v rozvrhu 8 hodín. Vydržať to celý deň bolo často peklo, vtedy sa mi zdalo, že sa čas neskutočne vlečie. Dúfal som, že to takto pomaly nepôjde celý život. Všetko sa mi v tom čase zdalo „ďaleko“. Povedzme taký rok 2000. Niekedy v roku 1985 sa zdal byť fantazmagóriou, ďalekou -preďalekou budúcnosťou.Zdá sa mi, že na vyšší rýchlostný stupeň preradil čas po roku 1989. Aspoň z optiky mojej maličkosti. No ale kým začiatkom deväťdesiatych rokov to bola maximálne taká „trojka“, momentálne už fičí aj na takom piatom rýchlostnom stupni. A má stále priestor zrýchľovať. Tlačí na nás. A my pod jeho tlakom často nestíhame. Aspoň máme taký pocit, že nestíhame. A zdá sa nám, že osem hodím teraz už nie je to čo bývalo. Povedzme aj v takých osemdesiatych rokoch minulého storočia na základnej škole.My doma momentálne najviac pociťujeme istú relativitu trvania času vždy ráno v pracovný deň. Kedy máme (nielen Marek, ale aj my rodičia) na precitnutie, „vyrazenie karpín“ (môj starý otec tak ranným rituálom hovoril) a zároveň vyrazenie do školy maximálne 40 minút. A v podstate každý deň sa zdá, že tých 40 minút je v skutočnosti úbohých 5 minút. Maximálne. Pretože kým zoškriabeme Majka z postele (súčasťou zoškrabovania je aj minúta hladkania, ktorú si vždy vyžiada), kým prebehnú všetky rituály ako príprava a jedenie raňajok (Majka vtedy zaujíma všetko, len nie jedenie), hygiena (na jeho vetu „ale zuby si nemusím umývať“ som už alergický), obliekanie (detto ako pri raňajkách, kecá o všeličom, len obliekať sa nechce), tak 40 minút je preč „v sekunde“.Paradoxne, pri zobúdzaní sa v sobotu a v nedeľu vníma Majo čas inak, akoby ho mal posunutý. Hore je už o siedmej, vyspatý. O žiadnom jeho zoškrabovaní z postele nemusíme hovoriť. Skôr naopak, tieto dni zoškrabuje spolu s Barborkou z postelí nás rodičov. Milujem, keď do toho povie vetu: „Taťo, vstávaj, hore sa, už je čas!“ Vtedy by som času povedal niečo od srdca. Ale zakusnem si do jazyka a vstanem. Pretože na druhej strane, som rád za tento čas, keď nás deti zoškrabujú z postelí. Keď vyrastú, budeme s polovičkou naňho môcť už iba spomínať...