Nielen o tom, ako som počas letných prázdnin malé f zabudol písať

Dvojmesačné prázdniny počas navštevovania základnej školy mali pre mňa vždy dva spoločné menovatele. Jedným z nich býval pravidelný takzvaný pioniersky tábor. Každé leto som bol minimálne v jednom takom tábore – vždy na Bezovci pri Piešťanoch. Väčšinou dva týždne, plné sčasti pionierskymi formalitami, ale najmä zábavou, športom, detskými láskami. Ešte doteraz si niektoré dievčenské mená pamätám...Jedno leto som dokázal stihnúť dokonca tábory dva (samozrejme najmä vďaka rodičom, ktorí ich zaplatili). Jeden na klasickom Bezovci, a druhý v maďarskom Székeszfehervári, pri jazere Velence. V medzinárodnom tábore, s väčšinou s deťmi z krajín vtedajšieho socialistického bloku, to malo aj iný cveng. Písal sa rok 1982, Elán mal „vonku“ veľký hit Vymyslená, Queen bol v rádiách s hitom I want to break free. Je až neskutočné, že odvtedy uplynulo už takmer štvrťstoročie.Druhým spoločným menovateľom všetkých mojich prázdnin počas základnej a strednej školy v osemdesiatych rokoch minulého storočia boli každoročné dovolenky s rodičmi. Na našej legendárnej žltej Škode 120 (pravdepodobne už odpočívajúcej v automobilovom nebi), do ktorej sa okrem našej štvorčlennej rodinky vždy vopchalo aj neskutočne veľa batožiny, sme za tie roky prebrázdili celé Slovensko. Doma sme boli najmä v Slovenskom raji, v Tatrách a aj na južnom Slovensku. Nechápal som síce, prečo tam (na juhu Slovenska) väčšina ľudí hovorí po maďarsky, a takisto som nechápal tie strašné horúčavy. Otec na dovolenke v Patinciach dokonca spal s nohami v chladničke, taký hic tam bol. Zdalo sa mi vtedy kvôli tým horúčavám, že Patince, Diakovce či Štúrovo musia byť veru strašne ďaleko od „môjho“ Dubového, až pri mori... V druhej polovici osemdesiatych rokov, po prechode zo základnej na strednú, pionierske tábory vystriedali brigády. Tie už predstavovali život z oveľa prozaickejšej stránky. Makačka osem hodín, či už na roli na miestnom jednotnom roľníckom družstve, alebo na streche (klasickej, kladenie tzv. koberca), či v konzervárni alebo vo firme (v tom čase samozrejme štátnej) vyrábajúce farby. Najmä tá brigáda s farbami „stála“ za to. Práca od šiestej (prepytujem, cez prázdniny) do druhej, pri páse, ňuchajúc neustále farbivá od výmysly zápachu. Každý deň som sa cítil po šichte ako nadrogovaný.Keďže v osemdesiatych rokoch v podstate o počítačoch ľudia maximálne iba snívali (štastlivcov s Atari beriem za výnimky potvrdzujúce pravidlo), prázdninové voľno mohol mladý človek stráviť rozumne iba vonku (myslím nie v zahraničí, ale na ulici). V mojom prípade to bolo na bicykloch, na priehrade, či na ihrisku. Najmä futbal sme mastili každý deň, stačilo ak sme boli čo i len štyria. Dvaja na dvoch – a hrali sme hodiny. Teda nie hodiny, ale futbal. Od nevidím do nevidím.U mňa to malo jediný zádrheľ – keď som býval cez prázdniny doma, najskôr som musel spraviť v záhrade robotu zadelenú ocinom pred jeho odchodom do práce. Väčšinou to boli drobnosti, robota maximálne do obeda. Až potom som mohol ísť „do dedinského sveta“.Prázdniny mali pre mňa ešte jedno čaro – čaro nekonečného čítania knižiek. Všetky knižky, na ktoré nebol počas školského roka čas, sa museli určite chvieť od šťastia, že ich konečne cez prázdniny zoberiem do rúk. Všetky Mayovky ktoré kedy vyšli. Pán Tragáčik a všetky jeho dobrodružstvá. Tieto a iné klasiky som čítal hádam aj trikrát.Zo všetkých mojich letných prázdnin osobitne spomínam na prázdniny po ukončení prvého ročníka základnej školy. Najmä preto, lebo vyústili do frustrujúceho konca. Ja som totiž po dvoch mesiacoch zabudol písať malé f!!! Doteraz si spomínam, ako som pri opakovaní, ktoré mi dala mamina posledné augustové dni, nešťastný ani za pána Jána nemohol prísť na to, ako sa píše f. Až slzy mi oživili prázdninovou eufóriou zabudnuté vedomosti...Už v tom čase som si uvedomil, že dva mesiace prázdnin je tak akurát. Byť doma na prázdninách dva roky, nezabudnem po skončení prvej triedy iba malé f, ale aj to, ako sa volám...