Nočná mora (nielen) z povaly

Prvých 5 rokov môjho života sme s rodičmi ešte bývali v dome starých rodičov z otcovej strany. Svoj rodinný stan sme mali rozložený v jednej z troch izieb našich starkých. Dodnes pamätám, aké nočné mory ma pravidelne prenasledovali v tej izbe pri zaspávaní. Segra už dávno zalomila, a ja som sa prehadzoval z boka na bok, majúc pre istotu oči otvorené. Stále som totiž počul zvuky (čo v dedinskom dome nie je nič neobvyklé). Čo keby „niekto“ prišiel? Najviac ma strašili tie zvuky prichádzajúce z povaly nad izbou. Na odkladisko premenená „hóra“ mala drevenú podlahu, po ktorej keď prebehol napríklad kocúr, tak robil zvuky akoby hore minimálne niekoľko duchov flámovalo.Okrem toho som mal v dome starých rodičov ešte jednu nočnú moru. Tentoraz skôr iracionálnu. Bál som sa imaginárnej velikánskej matriošky, zdalo sa mi, že po zhasnutí je jedna veľká v rohu izby a zlovestne na mňa zazerá. Pravidelne som sa kvôli nej strhával zo sna. Nerozumiem tomu, prečo si moje podvedomie držalo v pamäti motív matriošky. Aj keď som ako darček raz matriošku dostal, po návrate strýka z Ruska z hokejovej Ceny Izvestijí.Jedna racionálne (či bujnou fantáziou) zdôvodniteľná nočná mora mi nedávala spávať ani po presťahovaní sa do nového rodinného domu, v ktorom sme už bývali bez starkých. V tom dome už som mal svoju vlastnú izbu. A doteraz pamätám na jeden pre mňa takmer hororový zážitok, ktorý sa mi vryl do pamäte a prenasledoval ma po nociach niekoľko mesiacov. Čo sa vtedy stalo?Jeden večer ma zobudil krik idúci z haly. Pozriem na hodiny – sú dve hodiny ráno. Čo preboha ocino robí hore? S kým sa to rozpráva?Otváram dvere na mojej izbe. Otec je vyklonený z okna a s niekým komunikuje. Ten niekto mi je neznámy, lomcuje zamknutou bránkou.„Pustite ma, len si zavolám. Stratil som sa,“ počujem od neznámeho zvonku zabľabotať niečo v tomto zmysle. Verím, že ho otec, inak dobrák od kosti, nepustí. Za toho chlapa vonku by som nedal ani deravý groš.„Odkiaľ idete?“ pýta sa čudáka otec.„Z Krupej,“ odpovedá chlap.„A kam?“„Neviem, do Trnavy,“ dozvedáme sa údajný cieľ zarasteného, špinavého tuláka. Akoby priam z hrobu vstal, preletí mi hlavou.„Môžete mi dať pohár vody?“Nie, choďte ďalej, moja rodina spí,“ snaží sa otec hľadať argumenty, a zatvára okno.Zhasína svetlo v dome, ale spať nejde. Sadá si na stoličku v hale, odkiaľ má dobrý výhľad von na ulicu. Čudák si sadá na náš múrik na predzáhradke.„Neboj sa, choď spať. Budem strážiť,“ ukľudňuje ma otec. Je v mojich očiach ešte väčším hrdinom ako predtým. Idem spať, ocino nás obráni...Ten chlap sa mi vkrádal do snov ešte niekoľko týždňov po onej noci. V bujnej mojej fantázii som videl obrazy, ako preskakuje bránku a vkráda sa do domu, my sa bránime. Ešte teraz, ako sa k tejto spomienke vraciam, naskakuje mi husia koža...Jeden (maličký) závan strachu ma pochytil raz aj v dospelom veku. Pred 12 rokmi som sa vracal z mesačného pobytu v anglickom Ipswichi. Do Londýna, odkiaľ som mal odletieť domov, som prišiel už noc pred odletom. Organizácia, ktorá mi zabezpečovala pobyt vo Veľkej Británii, sa postarala o hosťovskú rodinu, v ktorej som mal prespať.Prišiel som k nim okolo tretej poobede, bolo to niekde na predmestí Londýna. Starší dom aj vo vnútri dýchal históriou, domáci ho celý vybavili starožitným nábytkom. Po príchode a zvítaní sa som odišiel na prechádzku a na pivo do mesta. S tým, že sa okolo deviatej večer vrátim. Domáci pán mi dal kľúč, pre istotu.Ten kľúč som po návrate aj využil. Hosťovská rodina nebola doma, nechali mi iba odkaz na dverách, že sa vrátia asi o jednej ráno, vraj išli na návštevu. Doma som našiel len veľkého starého kocúra, sediaceho na klavíri v „mojej“ spálni...Moja fantázia viac nepotrebovala. Neznáme prostredie. Starožitný nábytok. Kocúr s veľkými očami, sediaci na klavíri a nespúšťajúci zo mňa svoju ozrutánske oči. Mal som pocit, že toto je dom ako vystrihnutý zo strašidelných príbehov Alfréda Hitchocka. V tú noc som toho veru veľa nenaspal...