O autizme trochu inak

Týmto článkom by som chcel trošku odľahčiť moje predchádzajúce texty o autizme. Človek si z tej synovej choroby musí občas robiť srandu, inak by sa asi zbláznil. Pretože napriek tej obrovskej snahe, napriek nervom, napriek prepotrebnej Božskej trpezlivosti, ktorú pri výchove autistické dieťa vyžaduje – jednoducho napriek všetkému treba žiť ďalej... Takže kto je vlastne v rodine väčší autista, Marek či ja:-)? Tak som sa zamyslel potom, ako som si zosumarizoval niektoré podľa lekárov autistické rysy. Zistil som, že niektoré z nich mi dosť pasujú. A čo Vám, pasujú aspoň niektoré?:-)

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (7)

SEBAPOŠKODZOVANIEStáva sa, najmä vtedy, keď som nervózny, že to „pocítia“ nechty. Strašne ma to hnevá, je to zlozvyk ešte z detstva. Neviem sa ho zbaviť. Keď k tomu príde, neviem čo so sebou. „Po“ ma to štve. Hanbím sa sám pred sebou. Už som aj rozmýšľal o tom, či by radšej nebolo lepšie fajčiť? Tak by ruky mali čo robiť, a nechty by nechali na pokoji...Myšlienku som však udusil hneď v zárodku, nebola zdravá. Radšej skúsim „odstrániť“ nechty...Ale sebapoškodzujem sa aj inak. Alebo dá sa inak nazvať to večné naháňanie sa, ktoré začína často hneď zrána rozlepením očí? Ako inak nazvať časté nervy za volantom? Za počítačom? Dalo by sa pokračovať aj ďalej...ŽIVOT VO VLASTNOM SVETEAlebo inak povedané – niekedy nechcem nikoho vidieť, chcem byť sám, so svojimi myšlienkami, predstavami, snami. V takýchto chvíľach si naozaj samotu vychutnávam, mám pocit, že mi nikto nechýba. V takýchto chvíľach som pánom svojho vnútorného mikrosveta, pekného, spravodlivého, ale v konečnom dôsledku asi utopistického sveta. Je mi v ňom dobre. Na chvíľu. Dlhodobo by však bol pre mňa ťažkým väzením...LIPNUTIE NA RITUÁLOCHRys, ktorý mi pasuje asi najviac. Môj život, v podstate každý deň môjho života sa skladá z mnohých pravidelných a príjemných (ak by neboli príjemné, nevyhľadával by som ich:-) rituálov, ktoré keď vynechám, nie som vo svojej koži. Či už ide o rannú, obednú či večernú kávičku, či o prelistovanie si novín, či o beh, či o iné veci:-)...Ono rituálne sa správame takisto hneď zrána, kedy má väčšina z nás nalinajkované činnosti ako hygiena, raňajky...Rituály ma jednoducho neťažia...LIPNUTIE NA DETAILOCHPovedal mi raz ospravedlňujúco šéf jednej veľkej nemenovanej firmy, v ktorej som viedol komunikačný tréning. „Ten obraz, čo bol zvesený, som musel ráno zavesiť späť na stenu. Inak by ma vyrušovalo, že nie je na mieste. A nesústredil by som sa.“ Je toto autizmus? Podľa niektorých doktorov áno. Lipnutie na detailoch, bazírovanie na tom, aby veci boli na svojom mieste, presne na centimeter...Ja bežne, ako prvú vec keď prídem k svojmu pracovnému stolu, dávam veciam svoje miesto. Aby papiere boli zoradené „do komínkov“. Aby pero bolo vpravo, káva vľavo:-). Tiež by ma to vyrušovalo...STRATA PUDU SEBAZÁCHOVYStáva sa, aj keď tento autistický rys patrí v mojej výbave k najslabším. Ukáže sa však napríklad pri prechádzaní cesty mimo prechodu pre chodcov, pri predbiehaní iného auta v zákrute (nepraktizujem!), pri zahýbaní vo vzťahu (tiež nie!:-)...Ale aj pri adrenalínových športoch. A ja som skočil bungee jumping...HYPERAKTIVITAČlovek potrebuje stále niečo robiť. „Joži, ja som už taký workoholik, že po dni na dovolenke mám pocit, že som niečo zmeškal, že niečo dôležité neviem,“ prezradil mi nedávno dlhoročný priateľ. Som podobný. Stále v pohybe, raz tu, raz tam. Riešim všetko, do všetkého chcem vidieť. Viem, že to nie je dobre. Ale čo s tým? „Pán Bednár, Vy ste taká sopka, živel, ktorý nejde zastaviť. Trošku ukrojíme z emócií a bude to fajn,“ práve včera mi okrem iného povedal jeden známy psychológ...NEDRŽANIE OČNÉHO KONTAKTUAni tento austistický rys nie je u mňa silne zastúpený. Rád sa pozerám ľuďom do očí. Rád v ich očiach čítam. Či ma neklamú. Či hovoria pravdu. Dospelý človek, ktorý uhýba pohľadom, môže mať niečo za lubom. Môže, ale nemusí. Ale lepšie je ľudí očami sledovať. A neuhýbať...Autistické deti by očný kontakt radi držali. Ale nemôžu. Nevedia...NEDOSTATOČNÁ SOCIÁLNA KOMUNIKÁCIATu to je momentálne takisto v pohode, ale keď som bol mladší...No, bývalo to horšie. Obavy, že sa strápnim. Strach najmä pred prvým kontaktom s druhým pohlavím...Tento rys si v súčasnosti „našiel“ môj dobrý kamarát. „Jožo, toto sedí na mňa ako uliate, v tomto bode minimálne som autista ako hrom. Nemám babu, mám zábrany niektorú v podstate aj osloviť, bojím sa že ma nechá...“ vylieva mi priebežne svoju tuším 27 ročnú (+- jeden rok) dušu. INÉDalo by sa pokračovať. Podľa jedného doktora je autistickým rysom u dieťaťa splachovanie záchoda (splachujem:-), podľa iného čítanie kníh (som ťažký knihomoľ:-), viacerí tvrdia že spoľahlivým znakom je brutálna pamäť (náš malý ju má teda brutálnu, tu naňho nemám:-)...Viem, že daná problematika je širšia a že tak ako u niekoho viacero znakov nemusí značiť autistickú diagnózu, u iného aj jeden rys autizmus znamenať môže...Mojím cieľom tu však bolo poukázať na jednu vec. A síce, aká tenká je hranica medzi normálnosťou (kvázi normálnosťou) u väčšej časti ľudstva a niečím, čo je iné (niekým, kto je iný)...Čo je to vôbec normálne?Vo svojej podstate asi platí, že každý z nás je iný.A určite iní boli ľudia, ktorí vo svete vynikli či už svojimi vynálezmi, učením, kreativitou, umeleckými sklonmi.P.S.: „Žiadny umelec nie je normálny, lebo keby bol normálny, nebol by umelcom. Normálni ľudia jedia, spia, vykonávajú rutinné práce a zomierajú.“ Irving Stone