O jednej rozlúčke, mladom kňazovi a slzách v chráme

Mladý kňaz sa počas nej lúčil so „svojou“ šamorínskou farnosťou. So „svojou“ prvou farnosťou, na ktorej slúžil a z ktorej po dvoch rokoch farnosti odchádza. Bolo dojemné sledovať Šamorínčanov, ako mu za ten pomerne krátky čas (čo je to oproti 55 rokom služby pátera Horvátika v mojej rodnej dedine, ktorý sa tento víkend takisto lúčil!) ďakovali za dary ducha, za modlitby, za všetko, čo farnosti dal a čo obetoval. Najmä mu ďakovali za obetu, ktorú ako kňaz podstupuje, keď namiesto budovaniu a starostlivosti o svoju vlastnú rodinu venuje ako duchovný otec všetok svoj čas rodine veriacich vo farnosti, v ktorej práve slúži. „Ahój, ahój!“ kričali naňho pri odchode, ešte v kostole, dve za mnou stojace malé deti. Odkýval. Zakričal na ne menom. Ten chlap tu asi bol obľúbený, a vedel to s ľuďmi všetkých vekových kategórií…Počas svojej poslednej šamorínskej kázne spomínal, aby sme rozlišovali medzi bežnými problémami a situáciami, v ktorých ide naozaj o život. A ak nebodaj dostaneme na svoje plecia o niečo ťažší kríž, ak musíme doslova bojovať o život, aby sme na ten kríž nenadávali a neodvrhli Boha. Naopak, aby sme sa mu aj vtedy zverili do rúk a prosili ho o pomoc a o silu. To nie je o tom, že by sme alibisticky všetko nechávali na neho. Ide o to, že niekedy je kríž na jedného naozaj preťažký, padáme pod ním a neviem, či s ním hore na Golgotu vôbec vyjdeme…V tejto súvislosti spomenul 24-ročného kňaza, jeho priateľa, ktorý včera v sobotu zomrel. Mal leukémiu. Dostal ju pred 6 mesiacmi, choroba mala rýchly priebeh. Aj po diagnostikovaní ťažkej choroby sa však onen nemenovaný chlapec, vtedy ešte študent teológie, nevzdával. Nikoho za chorobu nevinil, bojoval, pretože vedel, že sám nie je a v žiadnom prípade nikdy sám ani nezostane…Napriek chorobe stihol ešte doštudovať. Napriek chorobe stihol ešte pred dvoma týždňami absolvovať kňazskú vysviacku. Aspoň pasívne, „len“ sediac v lavici. V ten deň večer ho vraj odviezli do nemocnice. V nej včera skonal. Neznámy, mladý kňaz. Ale už v mladom veku veľký človek… S odchádzajúcim šamorínskym kňazom sa lúčil aj zbor. Keď som ich počul stojac pod chórusom, myslel som si, že som v nebi. Ich spev, prenádherný organ plus husle, no stačilo zatvoriť oči a mali by ste pocit, že sa vznášate. Nádherné. Magnus Dei. Ave Maria. A iné, nádherné, no pre mňa neznáme piesne. Už chápem jednu moju dlhoročnú priateľku. „Jožo, vieš, že som neveriaca. Ale napriek tomu sme s polovičkou mali pred časom svadbu v kostole. Práve pre tú krásnu atmosféru. Pre nádherné piesne. Pre iný nádych obradu. Do kostola jednoducho svadba patrí,“ prezradila mi prednedávnom svoj názor. Chápem ju. Dnes mi pri tých piesňach slzy vyskočili, nech som robil čo som robil:-)...Ten zbor šamorínskych žien, pred ktorými musím dať dolu z hlavy pomyselný klobúk, sa volá Santa Lucia (ak som to dobre zachytil:-)...Ako spievali, spomenul som si aj na moju bývalú profesorku biológie z trnavského gymnázia pani Eliášovú, ktorá sa nám ešte za socializmu vyznávala: „Decká, budem úprimná, nie som síce členka strany, ale nechodím ani do kostola. Momentálne nemám dôvod. Nenašla som ešte svojho Boha...Ale to neznamená, že sa tak nemôže stať. Niekto Boha hľadať nemusí, pretože Boh si nájde jeho. Niekto ako ja ho hľadá. A je dosť možné, že v staršom veku Boha nájdem. Že veľmi rada do chrámu zavítam, aby som sa s ním porozprávala. Našla v ňom oporu...“ odkrývala nám svoju životnú filozofiu...Neviem, či ho nakoniec našla. Ak aj nie, je to v poriadku. Bola dobrým profesorom, dobrým človekom. Bez ohľadu na vieru...U mňa však jej slová padli na úrodnú pôdu. Mňa si našiel. Definitívne možno vtedy, keď začal náš syn Marek mať problémy s autizmom. Zistil som, že sú veci, ktoré nech by som bol akokoľvek silný, sám jednoducho nezvládnem. Zistil som, že potrebujem ešte niekoho (okrem milujúcej rodiny), s kým sa budem môcť osamote porozprávať. Pred kým sa budem môcť vyplakať. Koho budem môcť poprosiť o radu.Práve preto, aby som už potom bol silný pred ľuďmi, pred ktorými plakať nechcem.Aby som mal dosť síl a bojoval...