O majorovi, Redfordovi a rokoch života

„Rok predstavuje v kontexte života človeka len bezvýznamnú epizódu,“ asi nikdy nezabudnem na túto vetu, ktorú nám, nováčikom, prvý či druhý deň po narukovaní v prijímači povedal jeden major. Písal sa rok 1995 a my sme mali okolo dvadsať. S perspektívou najbližších viac ako 360 dní v zelenom, hľadajúc zúfalo zmysel v nezmyselnom, som jeho slová bral ako pokus o aspoň symbolickú útechu. Postupom času, priberajúc na rokoch, váhe (chvalabohu to len dočasne) a šedinách, si však čoraz viac myslím, že major trafil vedľa.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (1)

Každý náš prežitý rok má svoju váhu. Každý jeden má význam. Aj ten v kasárňach ju mal. Každý náš prežitý rok vkladá kamienok do mozaiky nášho osudu. A všetky spolu, len všetky držia túto našu pomyselnú osobnú mozaiku spolu. Aj vďaka kamienkom sme tým, čím sme.Osud ma naučil, že práve tie ťažšie roky formujú človeka k lepšiemu. Alebo teda aspoň majú istý pozitívny potenciál, ak k nim zaujmeme ten správny postoj (alebo sa oň aspoň snažíme a neskladáme vopred zbrane). Povedané slovami Nietzscheho, čo človeka nezabije, to ho posilní. Preto nielenže nezabúdam na základnú vojenskú službu. Ale ani na nástup autizmu u syna. Na Barborkine zdravotné problémy. Na moju ťažkú operáciu štítnej žľazy. Na početné životné pády. Všetko spomenuté ma zocelilo a urobilo silnejším. Aj keď som už, priznávam, mnohokrát po tých hákoch chcel hodiť uterák do ringu.Aktuálne stačí zrekapitulovať stručne hoc len končiaci (klasik by vzletne povedal „na smetisko dejín odchádzajúci“) rok 2013. Narodenie tretieho dieťaťa – dcérky Martinky. Pomerne ťažká liečba hemangiómov u druhej dcérky Barborky. Ťažká zlomenina ľavého zápästia a potrhané väzy po futbale, následná operácia a takmer trojmesačná rekonvalescencia (u mňa). Zabehnutý v poradí už piaty maratón, tentokrát v Bratislave. K tomu dva defekty. Kopec pracovných povinností. Ako moja polovička zvykne vravieť, aspoň jeden rok by sa rada pri mne nudila...Každý z nás si nesie svoj kríž. Život každého človeka obsahuje popri pozitívach aj negatíva. Popri radostiach aj strasti. Je to tých päťdesiat na päťdesiat, povedal by životný prognostik. Nikto nekráča životom bez ťažkostí či výziev (preferujem slovo výzva). A preto mám rád Vianoce. Pretože nám všetkým prinášajú posolstvo o živote, ktorý je darom. A keďže dar je dar (chcel som napísať aj to, že „darovanému koňovi nehodno na zuby pozerať“ – ale na Vianoce sa mi toto porovnanie nezdá najprijateľnejšie), mali by sme sa snažiť žiť život naplno, nech sa deje, čo sa deje. Pred pár dňami sme boli s manželkou v kine, pozrieť si film Všetko je stratené s Robertom Redfordom. Páčil sa mi ten príbeh. Bol jednoduchý, ale silný. Nikdy, naozaj nikdy by sme sa nemali vzdávať. Aj keď sa naozaj všetko už zdá byť stratené. Byť na mieste Roberta Redforda, skončím (či skočím?) asi hneď na začiatku. On sa však nevzdal (a ani nadávať tak skoro nezačal, povestné neslušné slovko "fuck" použil prvý a poslednýkrát až v druhej polovici filmu). A aj preto, nielen v jeho prípade, nádej žila až do konca. Stačilo "iba" veriť. Hm, on síce v závere už ani neveril. Ale nádej verila, a to stačilo...Keď takto pred desiatimi rokmi v decembri zomierala moja 90-ročná stará mama, krátko pred tým, ako odišla, zašepkala: „Ako by som len chcela ešte žiť.“ Ktovie, čo by na jej slová povedal major. Viem však, čo by ona povedala na majorove slová o roku ako bezvýznamnej epizóde v našom živote. Poslala by ho do hája. Pretože každý rok v našom živote má svoju cenu. Každý náš rok má význam. Aj ten najhorší. Aj ten posledný...