O Majovej reči, barličkách a o tom, kto pozná dedka dubovského

Uvedomujem si, že my doma máme veľké šťastie, že sa Majo rokmi postupne rozrozprával. Že sme v tomto smere boli svedkami doslova zázraku. Sú totiž autisti, ktorí napriek enormnej snahe svojej či svojich blízkych nikdy rozprávať nezačnú. Do smrti nezabudnem na obdobie zhruba desať - jedenásť rokov dozadu, kedy bola aj Majova reč stále veľmi, ale veľmi limitovaná (ešte ako trojročný nerozprával vôbec) a my sme už pomaly prestávali veriť, že sa to niekedy môže výraznejšie zlepšiť.Tam hore bolo určite napísané, že Marek raz rozprávať začne. My sme tento odkaz síce nevedeli dopredu dešifrovať, ale vďaka úsiliu a šťastiu sa nám ho postupne podarilo odkryť. „Majo rozprávať bude, a to tak, až vám to niekedy pôjde na nervy,“ pamätám v tomto smere na prognostické slová jednej pani doktorky. Netuším, do akej miery si bola istá predpovedaním budúcnosti u chlapca, ktorý vtedy pripomínal skôr míma, ako bežné štvorročné dieťa. Ale minimálne nám dala nádej. Jej vtedy trúfalé slová posilnili našu vieru, že raz, hádam, Marek rozprávať bude.Klapka späť do prítomnosti. Sme pomaličky na prahu získania prvého občianskeho preukazu pre Maja. Majo vie krásne čítať. Aj pekne rozprávať. Viaceré iné deficity (v porovnaní s rovesníkmi) zatiaľ s vypätím všetkých síl vyvažuje napríklad svojou fantastickou pamäťou. Čo sa raz naučí, nezabudne. Aj preto mu dobre ide matematika. Angličtina. Či diktáty. Ale aj všetko spojené s memorovaním. Včera dostal jednotku s hviezdičkou z biológie, manželka vravela že ešte osobne jej učiteľka chválila Majove vedomosti. I vďaka tomu je už tretí rok úspešne integrovaný v bežnej škole. Lenže – to všetko si žiada velikánske vypätie energie. Nielen od nás rodičov, ale aj od Majkových asistentiek v triede a samozrejme aj od všetkých pani učiteliek a celkovo od všetkých ľudí v škole. Ktorí si už po rokoch zvykli aj na tie jeho povestné slovné barličky. Jedna z jeho najobľúbenejších barličiek je tá, ktorú používa ráno, keď ho veziem do školy a on sa ešte pred vstupom do budovy teší na to, ako pozdraví pána školníka stojaceho vo vnútri hneď pri vstupných dverách. „Szia, László, ľúbiš ma László?“ toto sa ho pýta každé ránko, s úsmevom na perách. Ale pozor – len vtedy, keď ho sprevádzam ja! Pán László mi prezradil, že keď s ním ide manželka, tak ho takmer ani nepozdraví:)...Rovnako keď sa už prezutý vracia ku mne, aby som mu dal tašku, v istom okamihu zastane a obráti sa na Lászlá s ďalšou otázkou: „Lászlo, a Ty poznáš môjho dedka dubovského?“ Na odpoveď pritom ani nečaká a upaľuje ku mne. Ale keď je s ním manželka, to, či Lászlo pozná dedka dubovského, ho vonkoncom netrápi...Tie barličky, tie najlepšie charakterizujú Majkovu reč. Možno viac ako v škole ešte doma. Čo môže byť odrazom aj jeho veľkého intelektuálneho vypätia v škole, kedy ide ako autista určite často nad hranice možného a potom doma vypína. A my s manželkou a dcérkou máme problém sa vôbec porozprávať:). Pretože stále vstupuje do našej debaty s otázkami, napríklad typu čo budeme robiť o týždeň či dva (ak si niečo vymyslím a nesplním to po čase, je problém), alebo s pripomienkami, kto všetko má dnes meniny či narodeniny (Marek má v hlave celý kalendár) a že či som už danej osobe volal (často ma aj predbehne a ja zrazu len počujem, ako hovorí do môjho mobilu že: „no ahoj, oslávenec, krásne meniny prajem – počkaj, dám Ti ocka...“:-). Bez ohľadu na to, či oslávenca dobre poznám, alebo som s ním len raz rozprával a si vykáme.Môjho syna milujem. A nikdy, nikdy sme s manželkou neľutovali vynaloženú energiu smerom k nemu. Aj keď sú dni, keď je človek ťarchou autizmu ťahaný psychicky dolu, stačí malý reštart a opäť je dobre. Musí byť dobre. Pretože ak by dobre nebolo, Majo by to videl a zasiahlo by ho to. Ak by necítil tú lásku a energiu, som presvedčený, že by nebol tam, kde je. Sú chvíle, keď si chalanisko dobre uvedomuje, že má ťažší kríž. Keď som oslavoval štyridsiatku, v príhovore som okrem iného aj poďakoval polovičke a blízkym za podporu v čase, keď nám bolo či je s autizmom najťažšie. Následne môj otec vyzval Maja, aby sa za nás pred jedlom pomodlil. Majo však modlitbu zrýchľoval a v jej závere sa rozplakal. A vzlykajúc hovoril niečo v tom duchu, že mu je ľúto autizmu a s ním spojených problémov, že veď on za to nemôže...Majkova reč je pre nás tou najkrajšia na svete. Nielen preto, že sa narodila neskoro, vtedy, keď sme v to už takmer ani nedúfali. Ale aj preto, lebo je čistá. Tak, ako je čistá jeho duša.