O malom a veľkom Jožkovi a aj o Dodovi

Pár rokov dozadu to bývalo veselšie, po svete sa pohybovalo Jožkov ako maku. Len keď zoberiem našu rodinu, aj to iba „z otcovej strany“. Otec Jozef. Jeho dedo Jozef. Syn brata môjho dedka Jozef. No mohol som sa tomu menu vyhnúť? Možno hej, keby sa dodržala tradícia. Otec mi raz prezradil, že som mal byť Štefanom, aby sa dodržalo v rodine striedanie mien Jozef a Štefan. Pradedo Jožo. Dedko Štefan. Otec Jozef...Naši si však nedali povedať a rozhodli sa pre Jožka. Čím si najmä mamina uplietla na seba bič. Ako volať syna? A ako svoju polovičku? Vyriešila to šalamúnsky. Ja som od detstva malý Jožko, a ocino veľký Jožko. Malý som bol, a pre moju maminu v tomto smere aj „malým“ zostanem. A aj kvôli malému a veľkému Jožkovi som dostal ja od polovičky zákaz nazvať ďalšieho Bednára (rozumej nášho syna) Jožkom.„Predstav si, že budeme všetci traja u Tvojich rodičov. Dedo bude starý Jožko, Ty stredný a syn, ak by sa volal tiež Jožko, malý? Dokonalý miš – maš!“ položila pri rozhodovaní o mene prvého synátora argumenty na stôl. Tak ako to len ona vie, s inteligentným humorným podtónom. A tak prišiel na svet Marek.Jožkove šance však stále žijú, aj keď skôr v teoretickej rovine. Ak by bol tretí prírastok, chlapec...Inak s výpočtom Jožkov v najužšom rodinnom kruhu som zďaleka neskončil. Jožkovia boli prítomní aj „z maminej strany“. Pradedko Jozef. Dedko Jozef. Žiaľbohu, ani jedného som nemal šťastie bližšie spoznať. Pradedka som ani nezažil. A starý otec zomrel, keď som mal 5 rokov. Pamätám si ho iba matne. Zomrel na rakovinu žalúdka vo veku 70 rokov. Presne 19. marca 1977. Na Jozefa...Počas štúdií či práce som postretával viacero Jožov, Pepov, Dodov. Aj nejaký Joe tam bol. To zvítanie s menovcom má jednoducho svoje čaro.Pred pár rokmi som sa, síce iba virtuálne, stretol dokonca s mojím dokonalým menovcom. Jozefom Bednárom, myslím že pôvodom z Popradu. Mailom sa mi ozval z Veľkej Británie z nejakej univerzity, na ktorej študoval. Napísal niečo v tom zmysle, že mi rozpovie príbeh. Pokúsim sa ho parafrázovať. Napísal niečo v tomto zmysle..“Ahoj Jozef, zdraví Ťa iný Jozef Bednár. Na úvod mám jednu otázku. Začiatkom deväťdesiatych rokov som ako malý chalan s otcom na STV pozeral nejakú súťaž, v ktorej telefonujúci mali uhádnuť meno zámku, ktorého obrysy sa postupne ukazovali na obrazovke. A vtedy sa tam dotelefonoval nejaký Jozef Bednár od Trnavy. Keďže som na Teba narazil na webe, chcem sa najskôr spýtať – bol si to vtedy Ty? Inak ten telefonujúci vtedy neuhádol...“Bol som to ja...Na záver prezradím, že keď som bol malý, dlho som si myslel, že Dodo je iné meno ako Jozef. Mal som kamaráta v dedine, ktorý bol pre mňa Dodom. Pretože ho tak rodičia volali. Aj celá rodina. Aj kamaráti. Trošku mi síce vŕtalo v hlave, že v kalendári Doda niet. Ale aj tak som chvíľku veril, že Dodo je normálne meno z kalendára. No môžem ja za to, že v našej rodine žiadnemu Jožovi Dodo nehovorili:-)?