O (plynúcom) čase

Nemá čas na kávu, ani na cigaretku. On nás časom pozná stále dokonalejšie, my jeho len povrchne. „Plním si len svoju úlohu. Previesť Ťa Tvojím časom, ktorý Ti bol sudičkami nadelený. Nie som tvoja bútľavá vŕba,“ zvykne ešte dodať.On je pánom situácie. My hračkami v jeho rukách. V detstve nám zvykne dopriať pocit pomalého plynutia. Niekedy sa zdá, ako keby pre dieťa doslova zastal. Najmä pri menej príjemných činnostiach. Škola a učenie. Pomoc rodičom. Čas však vie, prečo to robí. V danom období pomáha aj vychovávať. „Spomalím, aspoň relatívne. Aby sa mladý človek naučil poriadku a plneniu povinností,“ usmieva sa vtedy potmehúdsky. „Tu však potrebujem pomoc rodičov, inak vyjdem navnivoč,“ dodáva.Čím sme starší, tým letí rýchlejšie. Akoby si nás už tak veľmi ani nevšímal. Preletí s nami strednou i vysokou školou, cestami po rodnej hrude i v zahraničí, prvými láskami. Uštedrí nám prvé facky od života, ponúkne nás prvými pohármi čistého vína. Nechá nás samých vychutnať si opojné pocity úspechov, stúpaní smerom hore. Nechá nás však aj spadnúť, vykúpať sa vo vlastnej šťave, siahnuť si až na dno rezervoára našich síl a energie.To všetko s cieľom pomôcť nám dojsť v našej ceste za životným poznaním čo najďalej.S cieľom naučiť nás žiť, nie iba prežívať.My si ho však nie vždy dostatočne vážime. Nedoceňujeme, čo pre nás robí. Sťažujeme sa, že nie je.„Nemám čas. Prečo sa takto hlúpo vyhovárate?“ pýta sa vyčítavo.Nevidíme príležitosti, s ktorými prichádza. „Vy ľudia ste slepí. Nie očami, ale srdcom,“ hovorí smutne. Napriek všetkému máme možnosť ho spomaliť tým, že sa ním chvíľkami necháme viesť. Že sa necháme aspoň občas hojdať na jeho vlnách, unášať jeho prúdmi. Aj keď si udržuje odstup, máme šancu získať si jeho srdce.Stane sa tak vtedy, ak uveríme, že on len pomáha písať knihu nášho života.Knihu, ktorej spisovateľmi sme aj my sami.