O ranách osudu

Ak si vyberie práve nás, zo začiatku sme skôr nepripravení. Kto by čakal, že práve my? A nechápeme. Nechápeme, prečo ruka osudu ukázala na nás. Hovoríme si často, že to nie je možné. My sme na sebe pracovali. Študovali sme. Rozširovali si kvalifikáciu. Mali na dosah pracovné úspechy. Plánovali sme sa akurát s polovičkou zobrať. Či sme sa tešili na bábätko. Prípadne na Zlatú svadbu. A tu zrazu. Rana osudu ruinuje všetky naše plány. Núti nás modifikovať naše ambície na minimum. Aspoň na isté obdobie žiadne široko-rozsiahle plány. Po údere iba snaha prežiť. Opäť sa postaviť na nohy. Pretože plakať nám nepomôže. Alebo sa nepriazni osudu podvolíme. Alebo sa otrasieme, skúsime sa postaviť a ideme ďalej.Rany osudu schytáva každý z nás. Každému ich osud nachystal niekoľko. Niekto si ich vyčerpá už v prvej polovici svojho života. Iný ich schytáva priebežne, raz v pracovnej oblasti, inokedy v súkromnej. Predsa len, aby sa nemusel dlho tešiť. Ďalší ich dostane skôr v zrelom veku. Skôr či neskôr, tie rany osudu určite prídu. Pretože v živote každého človeka sú pozitívne a negatívne udalosti v rovnováhe. Navyše, vo svojej podstate môžu byť rany osudu aj prínosné. Vďaka nim dozrievame. Nedovolia nám lietať v oblakoch. Držia nás na zemi. Učia pokore. Empatii voči druhým.Nevieme ani dňa, ani hodiny. Dôležité je preto žiť každý deň ako ten posledný, a nestavať si vzdušné zámky. Smerovanie nášho života sa môže zmeniť naozaj v okamihu. Ak sa tak stane, netreba sa však báť. Každý dostáva v živote len taký kríž, aký unesie...