O (s)klamaní

Ono totiž aj s tými tzv. malými klamstvami mávam problémy, pri ich používaní nevyzerám dôveryhodne. A mne blízki ľudia ma tak prekuknú ľavou zadnou. Nuž a ja potom mám problémy napríklad utajiť pred manželkou prekvapenie, ktoré som jej prichystal a chcem ho (doslova) vybaliť až na Vianoce. Či vysvetliť jej, kam sa podela (rozbitá, črepiny som predtým rýchlo zamietol) šálka z riadu, ktorý som umýval. Polovičke stačí jediné – pozrieť sa mi do očí. A je aj po white lies...Rovnako je tomu aj v práci. Raz ma pri snahe o obranu kolegu šéf prekukol ešte ani som slovo nepovedal: „Jožo, ty nevieš klamať, teba oči prezradia!“Túto moju prednosť sa však učím aj využívať, pri kontakte s ľuďmi. Najmä pri tých, ktorých poznám. Tiež mi stačí pohľad, trošku dlhšie zafixovaný očný kontakt (respektíve uhýbanie pohľadom zo strany druhého človeka), a tuším. Ale keďže v ľuďoch sa snažím vidieť viac to dobré (niekedy až príliš dlho), zvyčajne ešte čakám, či sa mi to veľké klamstvo potvrdí. Pričom (úprimne) často sa pri tom čakaní aj popálim a sklamem.A tie tzv. malé klamstvá? Ak sú v záujme už spomenutého „vyššieho dobra:-)“, tak sa k nim niekedy ani nevrátim. A ak majú za cieľ ma prekvapiť, vtedy ich prepočujem. Aby som druhých nesklamal...