O súdoch

Kamarátovi sa pred rokmi páčila jedna Rómka. Ona sympatie opätovala, chceli spolu aj začať chodiť. Musím povedať, že naozaj to bola fešanda. Navyše vzdelaná. A z dobrej rodiny. Ale z love story nebolo nič, kamarát dostal ultimátum od rodičov... „Si sa zbláznil, Rómku? Čo povedia susedia? Skončíš s ňou!“ povedali rodičia na margo normálneho ľúbostného vzplanutia. Súdili na základe predsudkov. Ich syn sa súdu nedokázal vzoprieť...„Videl som šéfa, s nejakým čudným chlapíkom. Sedeli spolu pri káve takmer viac ako hodinu!“ oznámil som pred rokmi, s pocitom že som videl niečo nesmierne zaujímavé, ešte ako zamestnanec jedného tlačeného média, nadriadenému. Ten sa na mňa usmial. Mne, novinárskemu bažantovi, vysvetlil, že šéfredaktor sedel s jedným z najlepších reportérov. Aby ho zachránil pre redakciu...„No, spomenutý reportér sa oblieka trošku nekonvenčne, čo Vás mohlo zmiasť,“ odpovedal nadriadený s chápavým úsmevom. Nepriamo tým naznačil, že som súdil príliš skoro....„Choďte s tým chlapcom niekam. Keď ho neviete vychovať, nevoďte ho do kostola na omšu, aby vyrušoval,“ počuli sme dva – trikrát v kostole, na margo správania sa nášho autistického syna. Zakaždým nás to ranilo. Najmä manželka to ťažko niesla. Pretože Marekovo správanie nebolo prejavom roztopaše ani ničoho podobného...Vysvetľovať by to však asi bolo zbytočné. Neuverili by nám. „Veď vyzerá normálne!“ dostali sme raz jednu odpoveď na našu obranu. A ortieľ pomyselného súdu bol odklepnutý...Veľmi kruté vedia byť so svojimi súdmi smerom k rovesníkom deti. „Náš malý je vo veku, kedy chápe, že v niektorých veciach za rovesníkmi zaostáva. Uvedomuje si to dobre. A o to viac ho to trápi vtedy, keď mu jeho hendikep vytknú deti. Dokážu to povedať veľmi tvrdo,“ povedala mi na káve žena, ktorá má doma takisto autistického syna, ľahšie postihnutého. Chlapec má famóznu pamäť, rozumu za troch. Súdy druhých detí znáša ako deväťročný len veľmi ťažko...Súdime druhých podľa vzhľadu. Súdime ich názory. Súdime ich na základe osobnostných prejavov. Súdime ich charakter. Súdime ich životné kroky... Súdime všetci.Súdy odklepávame rýchlo, druhá strana väčšinou ani nevie, že je súdená. A tak môžeme súdy strieľať hoc aj spod pása, môžeme súdiť ako len chceme. Pričom iba naše ego je cenzorom našich súdov. A keďže vlastné ego si súdmi druhých trošku šteklíme, súhlasí v podstate so všetkým.Na takéto súdy existuje jeden účinný liek. Robiť druhým to, čo chceme, aby oni robili nám. To znamená jednoducho snažiť sa nesúdiť. Pretože kto často súdi, bude asi aj s väčšou pravdepodobnosťou súdený...