O uliatom štarte a padajúcich kameňoch

Život je však o niečom inom. Ak niekto rozpráva o rovnakej štartovacej pozícii pre všetkých ľudí, nehovorí pravdu. Štartovacia pozícia každého z nás býva iná. Niekto získava už na štarte „len tak“ náskok niekoľkých metrov nad ostatnými (aspoň na prvý pohľad sa to môže zdať). Náskok získava napríklad tým, že mu sudičky nadelia do kolísky porciu genialít. Ale už len tým, že sa narodí v bohatej krajine, v bohatej rodine. Sú aj takí, ktorí hneď na začiatku strácajú. Narodia sa ako nechcení. Či v rodine alebo v štáte, v ktorom o blahobyte ťažko možno čo i len snívať. Alebo sa narodia so zdravotným hendikepom.Treba si uvedomiť, že väčšina obyvateľstva sveta žije vo veľkej chudobe. Že žije či prežíva bez čo i len základnej zdravotnej starostlivosti, v chorobách. Akú šancu na dobrý život majú deti v týchto krajinách narodené? Väčšinu čakajú slumy, choroby, bieda. Pretĺkanie sa životom s cieľom prežiť. Nič viac.Tu neobstojí argument, že každý sa má tak dobre, ako si zaslúži. Niekde sa ľudia môžu snažiť, ale z hraníc svojho sveta pri akejkoľvek snahe nevystúpia. Práve preto takýto ľudia žijúci v biede či chorobách potrebujú pravidelnú pomoc zo strany bohatších. Od bohatších sa čaká aspoň aký taký prejav solidarity. Aby pomohli bežcom trápiacich sa za nimi. Žiaľbohu, solidarita väčšiny ľudí končí pri starostlivosti o nich samých.Pomôž si človeče, aj Boh Ti pomôže. Aj v zlých časoch treba bežať, a snažiť sa ubehnúť čo najviac. Pretože víťazstvo neleží v cieli, ale na ceste.Horšiu pozíciu na štarte prinášajú aj choroby. Človeku akoby dávali olovenú záťaž na nohy a ruky, akoby ho chceli prikovať k štartu.Ty ďalej nepobežíš!Ťažko človek prežíva fakt, keď choroba podrží na štarte dieťa. Keď malý človiečik nemá šancu súperiť s rovesníkmi, ale maximálne so sebou samým. A ide mu to sakra ťažko, napriek snahe.Aj v tomto prípade sa však treba zdvihnúť a pokračovať v ceste. Ono sa zdá, že nám ostatní ušli. Ono sa to zdá, že kým my sme len zišli do doliny, ostatní sú už na kopci. Pred každým vrcholom však treba istú časť cesty zliezť dolu. A na každý vrchol existuje viacero výstupových ciest. Niektorá je ľahká, niektorá ťažšia. Inde treba dokonca aj fixné laná. Aj horolezci by však potvrdili, že tá najťažšia cesta prináša najviac radosti. Vrchol zdolaný ľahko neteší! Štartér našej životnej cesty, ktorým je pre mńa Boh, preteky pri štarte nikdy neprerušuje. Karty, ktoré rozdáva vo svojom pláne, sú síce dobre premiešané, ale určite nie sú náhodné. Učia nás žiť. Učia nás vidieť krásy života.Dovolím si preto tvrdiť, že čím ťažšia karta na začiatku či v priebehu života, tým väčšia a trvácnejšia radosť v čase, keď sa karta obráti. A ona sa obráti. Vtedy, keď zostaneme na našej ceste a kráčame ďalej. Aj keby kamene padali...