O závislosti na knihách

Okrem našej „knižničky“ som vždy obdivoval knižnice „ťažkých intelektuálov“, ktorí väčšinou keď dávali rozhovory do novín či do televízie, nechávali sa zvečniť v pozadí „so svojou“ knižnicou. Knihy od zhora dolu. Celé steny zapratané knihami. Nič len knihy. Taký knižný chaos v poličkách. Autor na autorovi.„Tí ľudia všetky tie knihy aj prečítali?“ zvykol som sa pýtať v duchu. Zväčša som si rovno dal aj pozitívnu odpoveď. Myslel som si, že tí ľudia musia obrazne povedané ležať v knihách. Veď od čoho by boli takí múdri?Predpoklad, že začnem knihy zhŕňať aj ja, bol už od môjho detstva dosť veľký. Knihy som dostával na narodeniny. Aj na meniny. Niekto z rodiny mi knihu zvykol vždy kúpiť aj na Veľkú noc. Prípadne na Vianoce. A boli prípady, keď mi knihu kúpili rodinní príslušníci „len tak“.Teta mi do jedného takého knižného daru napísala ako venovanie: „Kniha je priateľ, ktorí Ťa nikdy nesklame. Ak Ťa aj všetci opustia, kniha Ti zostane.“V knižnom slova zmysle som sa však zbláznil až 7 rokov dozadu, kedy sme sa s manželkou nasťahovali do nášho prvého rodinného hniezdočka, jednoizbového bytu o rozlohe 35 metrov štvorcových. „Táto stena v spálni, tu bude knižnica!“ objasnil som svoje predstavy už stavebnej firme pri obhliadke makety budúceho bytu. Manželka, nevediac, čo činí, neprotestovala.V prvom kole do na mieru robenej drevenej knižnice putovalo iba pár kníh, ktoré som si zobral z domu ako pamiatku na detstvo. Mayovky z edície Stopy. Pán Tragáčik...Netrvalo dlho a našu knižnú kolekciu som začal rozširovať so železnou pravidelnosťou. Peňazí nazvyš sme nemali, ale na knižku som si raz za čas (rozumej tak raz za dva týždne minimálne:-) vždy korunky našiel (či ušetril). Nič na tom, že knihy pribúdali rýchlejšie, ako som ich stačil čítať. Knižnica bola každý mesiac bohatšia o toľko zaujímavých titulov!Najväčšiu radosť som v našom vtedajšom trnavskom bytíku mával s knihami vtedy, keď som ich raz ročne (väčšinou na Vianoce) vyhádzal von (myslím tým z políc na posteľ), knižnicu umyl, a potom ukladal späť. Dokázal som sa s nimi hrať aj pol dňa. Každú som si prešiel pohľadom. Narovnal pokrčené listy. A uložil ju do poličky k obsahovo podobným knihám. Jednoducho aj pri expresne rastúcom počte kníh som chcel mať v knižnici (aspoň na Štedrý deň, o moc dlhšie ten poriadok nikdy nevydržal) aký-taký systém a poriadok.Z trnavského bytu sme sa sťahovali do väčšieho po 5 rokoch. Veľmi sme boli obaja prekvapení, koľko sme za ten čas do malého bytu nazhŕňali vecí. Manželka však bola prekvapená ešte o trochu viac. Z toho, koľko „našla“ v našej knižnice kníh. Bolo ich na 10 plných debničiek! „Zastrelím Ťa, koľko kníh si sem podonášal! Boh to odsťahuje? Prisahám, tieto knihy sťahujem poslednýkrát. Ak by sme sa náhodou ešte niekedy opäť sťahovali, tie knihy Ti povyhadzujem oknom, alebo nechám v byte. Ja, alebo knihy!“ šomrala s láskou pri ukladaní kníh, mračiac sa len tak naoko. Vedel som, že aj ona je na našu knižnicu patrične hrdá:-)...Po roku a pol v Šamoríne môžem skonštatovať, že sme stav v našej knižnici opäť výrazne zvýšili. Ja jednoducho inak nemôžem. Akonáhle sa ocitnem v kníhkupectve, bez knihy z neho väčšinou nedokážem odísť. A prejavuje sa to aj na stene v pracovni, na ktorej je naša knižnica, o polovicu väčšia ako v Trnave. Napriek tomu je už takmer skrz naskrz naprataná knihami. Len ťažko v nej v poslednom čase dokážem nájsť miesto pre nový titul. O nájdení nejakej konkrétnej „starej“ knihy ani nehovoriac. V knižnici mám jednoducho neporiadok. Už aby boli Vianoce...