Ako sa mu podarilo tento večný ideál snáď každého človeka dosiahnuť? Samozrejme, zdravým sedliackym rozumom dobre chápal, že šťastie nemôže hľadať v okolitom svete, ale len vo svojom vnútri, vo vlastnom duševnom nastavení. Nuž a aby bolo čo najlepšie, rokmi si vybudoval elixír zvykov, zásad, životných postojov a rituálov, ktorých namiešaním sa k spomenutému nastaveniu minimálne približoval.Čo by sme našli v onom elixíri? 1.Viera v BohaPomáhala mu nielen pri budovaní spomenutého nadhľadu, ale aj tak celkovo pri ceste životom. Do kostola chodil každý deň, nielen v nedeľu a vo sviatok. Ale viera v Boha sa uňho zďaleka nespájala iba s návštevou kostola. Dedko bol prototypom dobrého človeka, ktorý by, ako sa hovorí, ani muche neublížil. Vyznával a žil desatoro naozaj do hĺbky. Nebol typom človeka, ktorý by si len tak sadol a čakal, či mu Boh či iná vyššia inštancia pomôže. Uznával skôr to známe “pomôž si človeče, aj Boh Ti pomôže.” Podľa toho aj žil. Dve deti im zomreli, kým sa narodil môj ocino. Bol na fronte. Prišiel o úspory pri menovej reforme. Zažil časy kolektivizácie. Nikdy sa ale nevzdal. Nikdy za to nevinil Boha. Svoj život, vo viere láske, žil vždy trpezlivo ďalej.2.NadhľadStarý otec sa postupne v živote naučil, že aj nadhľad je v živote dôležitý. Možno jeden z najdôležitejších. Inak povedané – že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. A ak sa aj nejaká neprávosť stane, tie mlyny by sa mali pričiniť minimálne o zmiernenie jej dopadov. Takisto bol prvý, kto mi hovorieval, že „politika je panské huncútstvo“. Politikom preto neveril. Ani „jedným“, ani „druhým“. Vedel, že keď sa o seba a o rodinu sám nepostará, nikto druhý to zaňho nespraví. Každý deň odoberal Smenu a Roľnícke noviny, pritom keď som ho aj počúval baviť sa (respektíve nebaviť sa:) o politike s mojím otcom, cítil som ten nadhľad. Vždy vravieval, že na konci je aj tak všetko v Božích rukách…3.Štamprlík na ránoNie, nebol žiadny alkoholik. Nikdy v živote som ho nevidel opitého (a nikdy ani nebol). Ale – na ráno si zvykol dať „na zahriatie“. A na prekrvenie. Ale tým to haslo. Raňajšie štamprlíky pamätám špeciálne zo zabíjačiek prasiatok u dedka na dvore. Vtedy pohostil aj všetkých, čo prišli priložiť ruku k dielu (mimo nás krpcov). Vždy vravieval, že o piatej -šiestej ráno (takto skoro sme začínali zabíjačky), v zime, je štamprlík na zahriatie potrebnejší ešte viac ako inokedy.4.Anjel pána na pravé poludnieBez ohľadu na to, či bol na pravé poludnie doma. Alebo niekde na dvore či na poli. Akonáhle začali zvony ohlasovať poludnie, dvanásť hodín, prestal pracovať, obrátil sa smerom ku kostolnej veži (takmer z každého miesta v dedine a jej okolí ju bolo dobre vidieť) a pár minút sa modlil Anjel pána. Vždy hovorieval, že je za čo sa modliť. Za zdravie. Za úrodu. Za pokoj. Za to, aby sme sa dožili ďalšieho dňa. 5.Takmer každodenný popoludňajší "šlofík"Pamätám si tú scénu akoby som ho včera videl. Vždy, keď som u dedka a babky obedoval, sa deduš po obede „natiahol“ na váľande. Len tak, pomaly sa ani nevyzul. „Prižmúrim si oči na desať minút,“ zvykol sprisahanecky na mňa žmurknúť. Babička (tu musím byť úprimný, tá si „šlofíka“ nedávala) tento dedkov zvyk akceptovala. Vedela, že po desiatich minútach sa dedko zobudí a čulý sa vyberie opäť pracovať okolo domu či na roľu. Vedela, že toto špecifické nabíjanie bateriek u deda zaberá. 6.Spávanie „so sliepkami“Čo si ja dobre pamätám, moji starí rodičia (tu sa aj babička pridávala) nikdy neponocovali. Ak v priebehu dňa pracovali (čo bolo takmer každodenne, mimo nedele, ktorú poctivo svätili), robotu vždy v daný deň dokončili s príchodom tmy. Ak aj mali návštevu (zvyčajne len môj ocino s nami, alebo dedkov brat), tá vždy prišla skôr popoludní a odišla so súmrakom. Dedko a babka chodievali obrazne povedané spávať so sliepkami. Aby s nimi, obrazne, aj vstávali. Tých osem hodín spánku, od nejakej deviatej do piatej, či od ôsmej do štvrtej (to keď ešte chodili na vrátnicu na miestne roľnícke družstvo „slúžiť“), si vždy dopriali. Vedeli či aspoň tušili, že odpočinok je potrebný a jeho nedostatok cez deň nedoženú (aj keď ten šlofík ako som už spomínal dedko nevynechával:).7.Úcta a pokora k životuStarý otec sa nikdy nad nikoho nevyvyšoval. Ani sa neponižoval. Takže bol aj pokorný, ale aj si vážil sám seba a svoju rodinu. Za ktorú by aj život položil. A každému pomáhal, ako vedel. Keď už na sklonku života chodil iba „o paličke“, pamätám si, že keď sme robili s rodičmi a babičkou v záhrade, sedel pri bránke a otváral nám ju. Boli sme šťastní, že nám ju otvára. Čo by sme o nejaký čas dali za to, keby tam stále sedel...Nadovšetko miloval svoju manželku. A ona jeho. Zomrel 6 mesiacov pred ich tzv. zlatou svadbou, na ktorú sa už pomaličky začínali tešiť a pripravovať. Babka, dovtedy zdravá, po jeho odchode tak duševne upadla, že do dvoch rokoch sa pobrala za ním...Celkovo mal rešpekt pred životom a pred plánmi do budúcnosti. Nikdy o nich nehovoril ako o istých. Vždy nezabudol pripomenúť: „Keď dožijeme...“8.Kto počtuje, ten gazdujeVeril tomu, že každý sa má prikrývať len takou perinou, na akú má. Po jeho smrti som na povale našiel viacero poznámkových zošitov. Na ktorých bol pri predmete nápis: Kto počtuje, ten gazduje. Spolu s babkou si zapisovali každú minutú korunu. Počtovali, aby boli dobrými gazdami. Ako vždy hovorieval: „Len aby sme nepadli prvý.“ A na povale som našiel aj zásoby múky, cukru, soli. Človek sa možno teraz čuduje. Ale starí rodičia, ktorí zažili aj časy veľkej núdze, neporovnateľné s touto krízou, už nikdy nechceli dopustiť ich opakovanie. Preto sa snažili robiť extra zásoby...Žijem v inej dobe ako môj starý otec. Je prakticky nemožné prebrať niektoré jeho zásady či rituály. Ja osobne však aspoň v spomienkach žijem všetkými. Snažím sa riadiť vierou a radami mojich predkov. Ich životnou múdrosťou. Nie pre tú vieru či rady. Ale preto, aby človek prežil, aj s tým krížom, ktorý mu bol určený, čo najpokojnejší a najšťastnejší život."Gilgameš, kam utekáš? Život, ktorý hľadáš, určite nenájdeš!” (Epos o Gilgamešovi)
O životnej múdrosti jedného obyčajného človeka
Často spomínam na svojich starých rodičov. Ako chlapec som sa „videl“ najmä v mojich dedkoch. Starého otca z maminej strany si pamätám iba matne. Zomrel v roku 1977, mal som len 5 rokov. Ale ten druhý dedko ma, chvalabohu, stihol veľa naučiť. Zomrel ako 76-ročný v roku 1989, polroka pred pádom komunizmu. Napriek tomu, že skončil len základnú školu. Napriek tomu, že okrem II. svetovej vojny takmer nevytiahol päty z rodnej dediny Dolné Dubové (rátajúcej sotva 700 duší). Napriek tomu, že za svoj život prežil viacero režimov (narodil sa ešte v Rakúsko-Uhorsku, potom Československá republika, Slovenský štát, opäť Československá republika a nakoniec Československá socialistická republika). Napriek tomu, že mu predčasne zomreli dve deti. Napriek všetkému prežil z jeho pohľadu šťastný, spokojný život.
