Obrazy starého sveta II.

Je mi smutno za vzťahmi medzi ľuďmi na dedine, kde sa každý s každým pozná. Kde pomaly vidíte z humna susedovi až do okna...V mojej rodnej dedine pri Trnave vedeli susedky mojej babky všetko ako prvé. A následne si to rafinovane overovali. „Hermínka, tak Jožko bude teda novinárom, že?“ básnickou otázkou zisťovali pravdivosť neoverenej fámy ešte v čase, kedy som sa iba pripravoval na prijímačky. „Salonka, počula si, čo sa stalo so Štefom z horného konca? Nechala ho žena!“ púšťali do éteru neoverené informačné návnady ohľadne mojich rovesníkov, ktoré sa následne živili ústnym podaním, čiže starým známym tradovaním:-), až kým nedosiahli pomyselný informačný vrchol (na dotyčnú sa vtedy valili spýtavé pohľady dedinčanov pomaly aj v kostole)... Paradoxne, ak človek žije na vidieku, niekedy mu spomenuté lezie na nervy (najmä ak je sám terčom spomenutých info atakov:-). Ale keď žijete v činžiaku v meste, kde ani po rokoch nepoznáte ľudí z vášho vchodu (maximom vašej konverzácie s nimi sú pozdravy pri stretnutí na schodoch), tak vám trošku ten nevinný a čistý dedinský svet chýba...:-)Je mi smutno za básnickými otázkami, ktoré slúžili a doteraz slúžia na vidieku na elementárne nadviazanie komunikácie. „Okopávaš, suseda, okopávaš?“ hovorí susedka mame, lopotiacej sa v záhradke. Odpoveď od nej ani nečakala, veď ju pri danej činnosti aj „načapala“. „Áno, suseda, okopávam, okopávam.“ Následne po uzavretí úvodnej komunikačnej fázy, sa mohlo v rozhovore pokračovať. Kormidlo rozhovoru držal v rukách zvyčajne ten, kto nahodil a rozvíjal tému.Je mi smutno za lepším duchom viacerých sviatkov na vidieku. Či už ide o fašiangy, kedy sme partia mladých v krojoch a s hudobnými nástrojmi (moja maličkosť s harmonikou:-) chodili hore – dolu dedinou, zahrali pri každom dome, všade vyzvŕtali v tanci pani domáce a takisto okoštovali čo – to zo zásob (aj tekutých:-) majiteľov každého domu. Keď zrátate, že v dedine sme mali domov po číslo popisné 223, tak to bola na jeden deň slušná fuška:-).Či už ide o Veľkú noc, kedy sa naozaj oblievalo, pričom dedinou chodili „šibajúce a oblievajúce komandá“ mladých mužov, pred ktorými nebolo pre nežnejšie pohlavie úniku. Ono nalejme si čistého vína (doslova sme ho aj pri tejto činnosti dostávali v každom dome:-) – spomenuté nežnejšie pohlavie sa skrývalo len naoko. Inak bolo pripravené vystaviť sa hrdinsky prúdu šibákov i vody, pretože inak by stratilo témy dišpút v kruhu ďalších vidieckych slečien deň po šibačke.Aj Vianoce na dedine sú trošku iné. Menej o strese, viac o duchovne (aspoň ja si ich tak pamätám:-). Áno, aj o „povinnej“ návšteve svätej omše. Pamätám, že za socializmu sa na Vianoce a na Veľkú noc v kostole objavil aj predseda miestneho národného výboru. Či šéf jednotného roľníckeho družstva. Nikto sa nich nepozeral krivo. Väčšina ich brala ako svojich. Každý „vedel“, že aj oni krstia svoje deti, či ich posielajú na prijímanie. Avšak nie v našej dedine, ale o 5 dedín ďalej...Je mi smutno za hodovými zápasmi „ženatí proti slobodným“. Tiež za dedinskými zábavami, na ktorých sa raz za čas síce strhla „mela“, ale maximálne to skončilo stoličkami či pästným zápasom. Takým ako na hokeji. Chýba mi toho viac. S tým však už nič nenarobím.Za mojou vidieckou životnou anabázou zostali iba spomienky.Chvalabohu – živé spomienky...