Obyčajné, rukou písané listy

Čítal som a vracal sa do minulosti. Do času, kedy som chodil so svojou manželkou. Trávil s ňou všetok voľný čas. A keď sme boli odlúčení, písal som jej (a ona mne) listy. Veľa rukou písaných listov. Krásnych listov, ktoré si budem/e opatrovať do konca života. Dnešná doba je už aj v tomto iná. Dnes už klasické listy (myslím tým rukou písané listy v osobnom styku) ľudia už nepíšu v takom množstve, ako vtedy. Dnes píšeme skôr maily. Či sms-ky. Žiaľbohu pre nás. Pretože sms-ku, čo ako pekne napísanú, si asi nikto z nás neodloží. Ani krásne naformulovaný mail, aj ten časom každý vymažeme. Rukou písané listy, ukryté v obálke, odoslané poštou, sú však iné. Dajú sa odložiť. Tie, ktoré sme poslali, zostávajú ako spomienka na nás u toho, kto ich poslal. A tie, ktoré sme dostali a odložili si, predstavujú pre nás vstupenku do minulosti.Mail či sms-ku človek napíše relatívne poľahky. Nemusí sa veľa namáhať. Väčšinou stačí písať bez diakritiky a stručne. Pritom každú chybu môže opraviť celkom jednoducho, stlačením jedného tlačidla. A po dopísaní stačí takisto stlačiť jedno tlačidlo- „send“. Pri rukou písanom liste je to však iné. Taký list si žiada istú námahu. Sám sa nenapíše, ani nepošle. Pri takom liste má navyše človek pocit, že myšlienky musí triediť pozornejšie, ako pri sms-ke či pri mailoch. Píše sa preto pomalšie, slovo za slovom. Od začiatku do konca snaha o ťahanie jednej myšlienkovej línie. A snaha o to, aby každé napísané slovo, každá veta vychádzali priamo zo srdca. Aby mal človek, ktorému list posielame, z jeho čítania pekný zážitok. Aby sa nášmu listu potešil.Tie viac ako desať rokov staré, v skrini zabudnuté listy ma vtiahli do minulosti. A ja som mohol spomínať na všetky zážitky a vyznania, v nich zachytené. Boli to fajn spomienky. Najmä preto, lebo osoba, ktoré tie listy písala, žije stále po mojom boku. Verím, že tie listy mi rovnaké fajn spomienky vyvolajú aj pri ich čítaní o ďalších desať, dvadsať a tridsať rokov...