Ochranka nielen v kostole

My sme si len v kostole toho zažili s Majom na samostatnú knihu. Na omše s nami chodil, ako sa u nás hovorí, „od malého mala“, preto sme nevideli dôvod prestať ani po diagnostike autizmu a naozaj zintenzívnení symptómov tejto jeho inakosti. Čo sa prejavilo v prvých rokoch aj na omšiach. Ako sme vstúpili do kostola a Majo začul zvuk organu, okamžite začal vrieskať. Nie plakať, vrieskať. A trvalo to mesiace. Keď sa nám ho po chvíľke podarilo utíšiť, zvykol si väčšinou ľahnúť na zem. Bez ohľadu na špinu. Ťahať ho hore? Zo začiatku nepredstaviteľné. On si tam na zemi vytváral svoj svet, do ktorého unikal (pred organom napríklad). A pri tlaku, aby sa zdvihol, začal vrešťať.Okrem toho na omši stále vydával nejaké zvuky. A chodil po kostole slobodne ako po korze, pričom najradšej mal sedenie pod oltárom a neskôr aj hovorenie do mikrofónu (ktovie po kom:). Čo sa pochopiteľne prejavovalo v našom neustálom neurotickom sledovaní jeho osoby. Pritom toto pred rokmi platilo na všetky externé priestory, nielen na kostol. Vždy sme si každé miesto s manželkou rozdelili na bezpečnostné sektory, ochranka ústavných činiteľov by sa u nás učiť mohla, a sledovali sme každý jeho pohyb. S cieľom vyhnúť sa, alebo prinajmenšom eliminovať prípadné (v začiatkoch asi nevyhnutné) sociálne konflikty. Pretože jeho správanie bývalo nevypočítateľné. A keďže na prvý pohľad ako autista nevyzerá (žiadny autista nie je poznateľný na pohľad), a my sme sa nemohli všade chodiť s transparentom „pozor, Majo má autizmus“, museli sme byť neustále v strehu. Majo totiž mal obrazne povedané vrtuľu v zadku. Raz sa nám napríklad skoro v Alanyi stratil. Inokedy, asi keď mal šesť rokov, pri hotelovom bazéne, mysliac si že to je velikánska zábava, zhruba dvoj – trojročné deti hrajúce sa na kraji bazéna do vody s úsmevom pohádzal. Či manželke od doktorky v sekunde zmizol, našla ho až na zastávke električiek pri Lafranconi, vraj že sa šiel na električky pozrieť...Späť ešte do kostola. Vydržali sme to najťažšie obdobie, i keď nás párkrát príliš neurotické babky z neho aj vyhadzovali, vraj s nevychovaným dieťaťom by sme mali zostávať doma. Čo už, láska k blížnemu ako z učebnice antiempatie. Neskôr Majko absolvoval aj prvé sväté prijímanie a postupne sa naučil naspamäť všetky časti svätej omše tak, že farára by už pomaly nahradiť mohol. A občasné jeho výstupy majú skôr vtipný nádych. Keď sa pri prijímaní pátra spýta, či bude ešte hovoriť. Alebo keď pri podávaní si znaku pokoja na Veľkú noc s úsmevom zaželá okolostojacim „veselé Vianoce“:)...Pri pohľade na toho chlapca na omši, ktorý trochu vyrušoval, som si spomenul na tú dlhú cestu, ktorú sme doteraz prešli my s Majom. Bola a je ťažká. Stála a aj stojí nás veľa energie. Ale je to naša cesta. O inej je zbytočné špekulovať...