Odchody s nádejou

Pamätám si dobre na môj prvý naozajstný odchod z domu, od rodičov. Odchod „na dlho“. Mal som síce už devätnásť rokov, ale pri srdci ma zvieral čudný pocit, akoby som iba prvýkrát vylietaval z hniezda. Tento odchod bol výnimočný tým, že bol prvým odletom za hranice. Za more. Čakali ma tri mesiace u rodiny v Amerike. Na jednej strane som sa tešil do neznáma, na cudzí, neznámy svet. Na druhej strane – tri mesiace sa mi zdali byť strašne dlhým časom. Už týždeň pred odletom ma ťažilo pri srdci. A mojich rodičov tiež, maminu viac ako ocina. Pamätám dobre na tie dve hodiny nadránom, kedy sme vstávali a oproti noci sa všetci vydali do Viedne na letisko. Nikomu nebolo v aute do reči. Ja som chcel zastaviť čas, aby som nemusel nikdy odletieť. A naši by asi ten čas vtedy najradšej posunuli o tri mesiace dopredu. Bol to ťažký odchod. Ľahším ho však robila nádej, že o tri mesiace budem doma.Podobne ťažký bol aj odchod o pár rokov neskôr, takisto za more, tentokrát na štúdium. Odchod o to ťažší, že ma vyprevádzali už ženy dve, okrem mamy aj frajerka, moja terajšia polovička. Odchod preto ťažší, lebo som srdce musel, a aj chcel, rozdeliť na dve. Pekne polovička každej žene. A otcovi chlapský stisk ruky a pevné objatie.Z obidvoch spomenutých ciest, a rovnako aj z ďalších, som sa vďakabohu vrátil „celý“. A takisto sa chvalabohu zdravý vraciam z každodenných odchodov za prácou. Boli a sú to návraty so širokým úsmevom, s prívalom energie. Návraty sú totiž jeden veľký energetický životabudič. Keď človek vie, že nielen on sa teší na blízkych, ale aj naňho sa oni tešia. Keď sa človek teší na to, že neuplynie dlhá doba a obrazy jemu blízkych ľudí sa zo spomienok opäť preklopia do reálneho života. V spomienkach sa totiž obrazy časom môžu rozplynúť.Čím som starší, tým ťažšie odchádzam na dlho. A tým „na dlho“ zďaleka nemyslím tri mesiace. Ani mesiac. Pre mňa znamená ísť nadlho od blízkych aj odchod na týždeň. Aj odchod na pár dní. Človek totiž vie, že žiadna možnosť prežitej chvíľky s blízkymi sa už nikdy nevráti. Dni utekajú, Vianoce striedajú Vianoce. Čas valcuje naše predstavy. Neprispôsobuje sa nám, no my by sme mali naňho myslieť. Neúprosne totiž približuje každému z nás dátum toho posledného odchodu. Odchodu, ktorého dátum pozná len Najvyšší. Odchodu bez návratu. Aj preto čím čas viac plynie, tým ťažšie odchádzam...