Operácia sa podarila. A zároveň nepodarila...

V nemocnici som strávil celkovo tri dni. Počítajúc aj čas pred hospitalizáciou, odžil som si do poslednej štipky strach pred operačným zákrokom. Išlo o myslím si celkom pochopiteľný strach. Len blázon by sa nebál zásahu do organizmu, ktorý síce má pomôcť. Ale vždy nesie so sebou aj isté riziko.„Nie, ja vám neviem zaručiť, či to dobre dopadne. Istotu ani pri tej najľahšej operácii vám nedá nikto. Vždy tu isté riziko existuje,“ hovorí mi pán doktor pred operáciou štítnej žľazy. Majú mi ju odstrániť celú. Rizikom je nielen jej veľkosť a stály rast, ale aj počet uzlových strúm. Vraj nemám na výber. A človek, keď nemá na výber, rozhoduje sa zväčša pre tú jedinú zostávajúcu možnosť. Ja nie som výnimkou. Štítna žľaza musí ísť von.„Boli ste už operovaný? Boli nejaké problémy počas operácie?“ toto sú niektoré z otázok, ktoré počúvam od doktorov počas predoperačných ošetrení. Odpovedám na ne pozitívne aj negatívne. Operovaný som doteraz bol dvakrát. Obidva razy ešte ako tínedžer. Žiadne problémy doktori pri operačnom procese nezaznamenali. „Večer môžete hrať spolu mariáš,“ glosuje situáciu všetkých nás troch na izbe spolu bývajúcich a v jeden deň na operáciu čakajúcich primár chirurgickej kliniky. Neviem, ako moji spolubývajúci, či sa už začínajú tešiť na pomyselnú partičku. Ja sa bojím takisto ako pred tou primárovou poznámkou. Už to chcem mať čím skôr za sebou. Mám strach, ktorý sa už od nástupu do nemocnice snažím prekrývať humorom. Zisťujem, že v krízových chvíľach perlím viac ako inokedy. „Robo, takže verím, že nový rok začneme s čistým štítom – bez štítnej žľazy,“ lúčim sa so spolubývajúcim, ktorý ide pod nôž ako prvý. Po Robovi, ktorého privážajúi späť asi po dvoch hodinkách, som na rade ja. Cestou na operačku si uvedomujem, že prituhuje. Paradoxne pred operačkou, už na posteli, sa dostávam do nirvány. Ešte bez náladovky. Následne prichádza pán v doktorskom oblečení (súdim že anesteziológ) a ponúka mi náladovku. Prijímam, nálada na bode mrazu nie je pred operáciou žiadne terno. Okrem toho dostávam aj infúziu. Registrujem, ako hovorí, že o chvíľku prejdeme do operačnej sály, kde mi už na stole dajú „niečo na zaspanie“. Ale že občas sa stáva, že niekto „odkvecne“ už po náladovke......zobúdzam sa až keď ma odvážajú z operačnej sály. Nepamätám si na prechod na operačnú sálu, ani na "odkvecnutie". Neviem, kedy som sa prestal rozprávať s anesteziológom. Neviem nič, mám okno. Precitajúc, utešuje ma jediné. Že mám po tom. Že je štítna žľaza preč. Chytám si intuitívne krk. A chytá ma zdesenie. Na krku nemám žiadnu jazvu!„Čo ste mi operovali? Prečo mám krk čistý?“ pýtam sa, potichučky, čo mi hlasivky dovolia, sestričiek. Môj zhrozený pohľad nemôžu nevidieť.„Nemohli sme vás zoperovať, nepodarila sa intubácia. Nevedeli vás ani opakovane intubovať. Operáciu bude treba zopakovať,“ počujem vysvetlenie. Po ktorom na sekundu opäť omdlievam. Neverím vlastným ušiam. To akože ma uspali, ale neoperovali? Čo to znamená, že ma nedokázali intubovať? Stáva sa to často? Alebo mám len ja takú smolu? Je to normálne, prežiť si strach pred operáciou, byť uspatý, a nakoniec vlastne byť aj nebyť operovaný? Môžem ísť hneď domov?Samozrejme, domov ma hneď nepúšťajú. Najskôr ma čaká infúzia a spamätávanie sa po narkóze. A potom pozorovanie, po opakovanej intubácii mám podráždené hlasivky, lekári sa boja eventuálnych komplikácií. Takže až na druhý deň môžem ísť.Na druhý deň po operácii, ešte pred odchodom domov, dostávam na vizite komplexnú informáciu. Vraj mám atypický krk (možno spôsobené aj tlakom tých uzlových strúm), čo sa podľa doktorov stáva tak 5-6 x ročne, a je potrebné ma intubovať za pomoci bronschoskopu s kamerou. Ten prístroj musia objednať, spolu so špecialistami, z druhej nemocnice. A keďže mám krk teraz zdurený, je môžné toé celé zopakovať až po istom čase...Priznám, že mi najskôr po tých informáciách bolo do plaču. Mal som pocit, že takáto absurdnosť sa môže stať len mne. Byť aj nebyť operovaný. Byť tri dni v nemocnici v podstate zbytočne.Neskôr som sa však na celú záležitosť začal pozerať z nadhľadu. A s humorom. Nuž, pre veľký úspech budeme celú záležitosť opakovať. Začiatkom januára ma tak čaká opätovný, minimálne 3-dňový „all inclusive“ pobyt v nemocničnom zariadení. Aj s kamerou, bez ktorej už podľa mojej manželky ani na operáciu nemôžem ísť. Verím, že s čistým štítom – bez štítnej žľazy oslávim aspoň svoje narodeniny koncom januára...