Osudová

Ono ja som tú osudovosť tušil hneď v ten večer 1.apríla 1995, kedy sme sa prvýkrát uvideli.A ako si sa mi neskôr priznala, Ty si bojovala s podobnými pocitmi. Určite pamätáš, bolo to v Kyjeve (nie v tom ukrajinskom, ale v hoteli Kyjev). Ja z jedného média, Ty z druhého – prišli sme tam nevediac o sebe na krst albumu Kopytovcov Mäkký drevokocúr. Síce sme sa nepoznali, ale beťár Amor nás už mal vo svojom nadpozemskom pláne zahrnutých, šípy pripravené. Trafil presne.To nebola iskra. To bol plameň od začiatku. Vedeli sme, že sme na taký plameň čakali dlho obidvaja, a preto sme sa doň vrhli bez obáv, že zhoríme. Určite pamätáš, ako sme sa hneď po 5 mesiacoch rozhodli pre zásnuby. Boli hlasy, ktoré nám radili opatrnosť, vraj sa ešte nemôžeme dobre poznať. My sme však vedeli, že aj 5 mesiacov stačí, ak sa dvaja nájdu. A definitívne áno sme si povedali do 2 rokov a 1 mesiaca...Láska, verím, že budeš súhlasiť, že tých 10 rokov stálo za to. Verím, že si sa so mnou nenudila:-)...Rok ešte na internáte v Mlynskej doline. Rok „na vojne“. Náš spoločný rok v Amerike. Rok v Prahe. Náš vzťah sa upevňoval najmä krízami. Boli časy najmä počas vojny a v Prahe, keď sme mali prievan v peňaženke, ale prežili sme. Kríza bola, keď nášmu Marekovi diagnostikovali autizmus, ale dostali sme sa z toho a začali bojovať.Náš vzťah však silnel aj v dobrých časoch. Nezabudnuteľné chvíle sme prežili pri Marekovom narodení. Takisto na dovolenkách, najmä v našich Tatrách. Veľmi sa tešili z nášho prvého vlastného príbytku, jednoizbového bytu a z jeho zariaďovania.Láska, ľúbim Ťa, a som šťastný, že Ťa mám. V tomto čudnom svete, v ktorom vidíme okolo seba veľa aj našich kamarátov márne hľadajúcich svoje druhé ja, to je menší zázrak. V tejto dobe, v ktorej sa pomaly rozvádza každé tretie či štvrté manželstvo, patríme k tým šťastnejším. Veľmi si to vážim.Nie je totiž vôbec ľahké nájsť svoju osudovú. Ona však niekde na tomto svete existuje pre každého.Len treba veriť, že raz príde.