Prečo?

Prečo? Táto otázka nám nedá spávať vtedy, keď niečo (niekto) nabúra plány, a to nielen naše, ale aj ľudí okolo nás, našich blízkych. Keď sa stane v našej krajine či na svete niečo, na čo sme neboli pripravení. Keď si uvedomíme, že niekto tam hore asi naozaj riadi naše osudy a rozhoduje o čase, ktorý tu na Zemi ešte máme. Musíme sa naučiť žiť s tým pocitom, že každý z nás dostal svoju porciu času, ktorú má na tomto svete k dispozícii. Inak povedané – naše životné sviečky začínajú svietiť v čase nášho narodenia, a dohárajú každá v inom čase. Od začiatku je pritom ich plameň skúšaný vetrom, niekedy sa zdá, že už-už zhasne. Ale niekedy sa ten plameň napriek navonok beznádejnej situácii ešte rozhorí. Nám sa to zdá ako zázrak, avšak ak sa naozaj tak stane, tak to tak malo byť. Povestná iskierka nádeje ešte nezhasla. Plameň zo sviečky mal ešte horieť. Človek mal dokonať svoje poslanie tu na Zemi...Aj keď, ak nejakému nášmu blížnemu sviečka dohorí, nekonečné otázky pichajú pri srdci...Prečo práve on? A vôbec kedy sme už svoje poslanie na Zemi ukončili? Kedy nastal ten čas odísť? Kto o tom čase rozhoduje? Na tieto otázky nám náš rozum asi uspokojivú odpoveď nedá. Ak sviečka nášho blížneho dohorí, človek musí daný stav, aj keď s veľkým bôľom v srdci, iba akceptovať. Smútok si musí odžiť. A potom by sa mal snažiť sa vrátiť do normálnych životných koľají. Zabudnúť na bolesť v okruhu svojej rodiny či priateľov. Zabudnúť na bolesť pri práci. Jednoducho zabudnúť na bolesť a žiť. Pretože žiť treba ďalej. Život sa smrťou nekončí...