Príbeh napĺňania jedného sna

Naplneniu svojho pracovného sna je teraz veľmi blízko aj môj švagor, mladý sólista Opery Slovenského národného divadla. Tešíme sa všetci spolu s ním, pretože za snom ide tvrdo 10 rokov. Párkrát to už možno chcel aj zabaliť. Ale vydržal. A teraz má už iba povestný krok k tomu, aby žal to, čo zasial.Aby bolo jasné, prvá operná scéna na Slovensku, akou bezpochyby je Opera SND, je samozrejme snom mnohých operných spevákov. Snom, ktorý sa za celý život splní iba niektorým. Aj Paľo, chlapec z malej dediny pri Trnave, sníval počas štúdií na „konzerve“ či na VŠMU o pôsobení v Slovenskom národnom divadle. A mal to šťastie, že po skončení školy naozaj dostal okamžitú šancu ukázať svoje schopnosti v SND. Postupne dostával šancu v mnohých známych predstaveniach, postupne prichádzali aj hlavné úlohy. Vždy to s pokorou prijímal ako ďalšiu šancu využiť talent, ktorý mu bol dopriaty. A v hľadisku mu vždy niekto z rodiny držal palce. S patričnou hrdosťou na to, ako sa „náš Paľo“ z malej dedinky dostal až tak ďaleko. Áno, boli sme a aj sme naňho hrdí. Pretože bolo a je na čo.Pravda je však taká, že počas tých rokov v SND boli aj ťažšie obdobia. Keď (najmä v prvých rokoch) nebolo toľko príležitostí, a tak ani peňazí do jeho rozrastajúcej sa rodinky. Keď bolo ťažké sa presadzovať do úloh v nových predstaveniach. Paľo vtedy občas rozmýšľal, čo ďalej. Či sa nebude venovať ako podnikateľ tvorbe záhradnej architektúry (nielen v záhradnej architektúre, ale celkovo technicky je veľmi zručný). Čo bude robiť preto, aby sa niekedy mohli ako rodinka presťahovať z malého petržalského bytu do niečoho väčšieho (kde by sa štvorčlenná rodina cítila aspoň trošku útulnejšie).Myslím, že som patril k tým členom rodiny, ktorí boli presvedčení, aby ani nerozmýšľal o tom, že operný spev zavesí na klinec. Ešte v roku 1997, keď vyhral medzinárodnú súťaž mladých operných spevákov „Schneidra Trnavského“ (neviem, tak nejak sa tá súťaž volala), ako cenu získal štipendijný pobyt v Holandsku, na ktorý však nakoniec nešiel. Mali vtedy ako čerství mladomanželia malé bábätko, nechcel ženu (moju sestru) nechať samú. Hovoril som mu, že tri týždne vydrží, že pomôžeme. Už vtedy bolo jasné, že má na to preraziť.Napriek tomu, že do toho Holandska nakoniec nešiel (prevážila zodpovednosť voči rodine), stále sníval o tom dostať sa na zahraničné operné scény. Napriek tomu, že sa mu tento ďalší (postupný) operný sen dlho nedarilo plniť, vedel som a veril som, že každou postavou je k nemu bližšie. Že ak obrazne povedané strieľa na bránu, to by v tom musel byť čert, aby gól nakoniec nepadol...Nádejný moment nastal v minulom roku, keď začali v SND študovať operu Eugen Onegin. Režírovať ju prišiel známy nemecký režisér Peter Kowitschny. Na začiatok si prišiel sám vybrať adeptov na titulnú úlohu Eugena Onegina, a keďže ani známe tváre z našej prvej opernej scény mu nič nehovorili, každý bol pri predspievaní na rovnakej štartovacej dráhe. Paľo Onegina dostal. A po skúškach mu Kowitschny prejavil ešte väčšiu dôveru. Paľo dostal premiéru! Tri dni od šťastia nespal. Stále ešte jeden z tých mladších operných bažantov, a takáto pocta! Priali sme mu, zaslúžil si to...Keď mi ešte v januári povedal, že do Bratislavy príde nejaký taliansky agent a že sa dostal medzi tých, ktorí idú pred neho na predspievanie, pocítil som v kostiach, že šanca sa blíži... „Palina si na predspievaní vybrali! Ide ešte na jednu skúšku do Janova, chcú ho vidieť v akcii priamo na javisku!“ povedala mi natešená mamina v nedeľu pred týždňom do telefónu. Okamžite som Palina vytočil (telefonicky) aj ja. „Paľo, blahoželám, vedel som že to príde! V tom Janove potvrdíš svoje schopnosti – a si tam! Po tých rokoch si to zaslúžiť!“ povedal som mu do telefónu. Už pred rokmi sa Paľo vydal na dlhú cestu, ktorej koniec bol veľmi neistý. Ale vydal sa ňu, čo je základný predpoklad úspechu. Ako chalan z malej dediny musel často vynaložiť viac síl, aby prekonal všetky prekážky. Tie prekážky boli občas spojené i so zabezpečením základných potrieb pre jeho rodinku, veď aj o tom je život. Keď však človek postupuje dopredu postupne, schod za schodom, keď čaká trpezlivo na plody toho, čo zasial, keď prežije (prečká) aj tie ťažšie časy, vždy si dosiahnuté váži viac...Paľo pôjde do Janova nakoniec na dve skúšky, na prvú už o niekoľko dní. Viem, že ešte nemá vyhrané. Že ešte prípadný angažmán musí potvrdiť na ďalších skúškach.Verím mu však, že uspeje! A ak by aj ten Janov teraz ešte nevyšiel (môže sa aj to stať), príde „druhý Janov“. Musí prísť...Každý človek by mal nielen snívať, ale sa aj snažiť naplniť a žiť svoje sny. Oplatí sa veriť, že sa to dá...