Radosť z novej knižnice a starých dobrých kníh

„V starom jednoizbovom byte v Trnave sa mi vôbec nezdalo, koľko kníh máme. Strašné! Pri sťahovaní som sa cítila ako idiot. Ak budeš pokračovať v takom tempe v kupovaní ďalších a ďalších kníh, rozvediem sa s Tebou,“ žartovala pri sťahovaní (verím, inak by ju po rozvode čakalo sto rokov samoty:-) manželka. Za polrok nám samozrejme pribudli ďalšie knižky do archívu, neprestal som. Polovička mi to však už nevyčítala, hrala sa v tomto bode akoby na obyvateľku mesta slepých. Pritom až dnes, ako som takmer 5 hodín upratoval knihy do novej knižnice, som si uvedomil, ako sme sa knižne rozrástli. A takisto ako dramaticky nestíham čítať!Môj život sú popri rodine knihy. Od začiatku až do konca. Mám na ne slabosť, pri návšteve kníhkupectva visí vo vzduchu vždy „hrozba“ nákupu nejakej knihy z mojej strany. Ja jednoducho verím tomu, že skrytá cesta k víťazstvu vedie v živote cez knihy. Aj keď pravda, ako ktoré. Nie všetky sú ľahkým sústom...Na rigorózne skúšky som sa pri príprave na skúšky okrem iného musel učiť aj z knihy Historické typy racionality, ktorú napísali traja nemenovaní slovenskí filozofi. Čo o tom, teraz ex post viem, že kniha to je zaujímavá. Ale napísaná strašne ťažko, so slovníkom cudzím slov som ju musel prelúskavať. Subjektívne som si v knihe urobil hitparádu najlepších hlášok. Tu sú aspoň dve: 1. Ukazuje sa, že tajomstvo intencionality sa nedá pochopiť na úrovni transcendentálnej subjektivity. Ak sa chceme vyhnúť absurdite filozofického a psychologického solipsizmu, musíme sa vrátiť k tomu, od čoho sme sa na ceste k čistému „ja“ abstrahovali, 2. Uznať historicitu jedného a toho istého ľudského rozumu znamená uznať pluralitu, ba dokonca nevyhnutnosť tejto plurality, pretože sama realita, s ktorou má táto racionalita do činenia, nie je nemenná. Nie sú to skvosty?:-) V tomto prípade by som asi na skúške neuspel s tézou, že všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škôlke...Knihy, aj tie ťažké:-), naozaj milujem, s myšlienkami z nich sa pohrávam ako alchymista. Teda, keď som v pohode. V strese, pri vyčerpaní sa dá maximálne tak rozmýšľať, kam sa podel môj syr, prípadne ako nepadnúť na nos. Čítať v zlom rozpoložení by totiž bol zločin a trest v jednom. Pamätám si presne ešte na čas, kedy ma čítanie chytilo. Písal sa rok 1984, a ja som dostal pod stromček Malého princa. Postupne to pokračovalo aj autormi, ktorých pesimizmus mi niekedy na nálade zrovna nepridal. Ale aj pesimizmus Schopenhauera je o životnej múdrosti (a zdá sa mi, že občas zrozumiteľnejšie podaný ako filozofické dumky spomenutých slovenských mysliteľov:-)...Knihu si zvyknem otvoriť a čítať hocikedy. Aj v noci, tak ako včera, kedy ma zobudil sen s čudnou príhodou so psom uprostred noci. Z toho sna som si pamätal len oči modrého psa...A ja, vzbúrený človek, uvedomujúc si že ešte nezomieram, som si následne na toalete prečítal pár strán z babylonských rozhovorov...To, že kniha patrí k najlepším priateľom človeka, je fakt, a žiaden mýtus náš slovenský. Čítajú ju tak lovci a zberači, ako aj skazené dievča. Čítajú o všetkom. O osudoch múdrych. O nepoddajnom živote. Čítajú aj takmer nič o takmer všetkom.Čítajú všade, aj na cintoríne, aj sediac na brehu Rio Piedra (ak zrovna neplačú:-)...Úprimne, ja by som si knihu pribalil aj na plavbu s tigrom, aby som sa nebál:-):..