Raňajky na Veľkonočnú nedeľu

Tou „kockou“ myslím na raňajky na Veľkonočnú nedeľu. Keďže na Bielu sobotu večer sme vždy pekne celá rodina chodievali do kostola na slávnostné Obrady Bielej Soboty, a tie bývali v našej dedine dlho-predlho, aj do pol desiatej večer (začínali so zotmením), na Veľkonočnú nedeľu nás mamina zvykla nechať so sestrou pospať trošku dlhšie. A kým my sme spali, mamička, tak ako každá žena v dedine, zobrala do košíka vianočku, vajíčka, šunku (prípadne iné pokrmy), k tomu pridala aj soľ a s košíkom sa vybrala do kostola na rannú „malú“ svätú omšu. Na ktorej, tak ako každý rok na Veľkonočnú nedeľu, zvykne kňaz u nás svätiť jedlá.Po návrate maminy z kostola sme ju väčšinou už čakali pri stole, s pripravenými taniermi. Ona každému členovi rodiny na tanier naložila kus vianočky, šunky, aj vajíčko na tvrdo. Na prvýkrát naložila každému z nás iba trošku (neskôr sme si mohli doložiť), pretože s posväteným jedlom sa neplytvalo. To, čo každému naložila, bolo preto treba do poslednej omrvinky aj zjesť.Pred samotnými raňajkami nás čakal jeden pekný rituál. Každý z nás si zobral medzi prsty štipku posvätenej soli, a trošku si z nej nasypal do jedného i druhého ucha. Aby lepšie počul.Aj teraz po rokoch, keď sa vraciam domov na Veľkú noc, sa teším na raňajky na Veľkonočnú nedeľu. A ak prídem s rodinkou náhodou až Na Veľkonočný pondelok, mamina mi z posväteného jedla odloží. Vie, že na tento zvyk nedám dopustiť. Aj vďaka nemu sa vždy aspoň na chvíľku môžem spomienkami vrátiť do detstva...