Slzy šťastia vyvolané tancom

Tancovaniu sa Majko venuje necelý rok. Raz týždenne, vždy vo štvrtok. Strašne ho to baví. Vždy sa teší na to, aký nový tanec sa naučí. Samozrejme, nie sú to žiadne zložité figúry. Ale na budovanie sebavedomia u malého autistu stačia aj jednoduché tanečné kroky. Aj na ich zvládnutie sa Majo musí aspoň trošku sústrediť. Čo je uňho niekedy stále vážny problém.Na jednom z posledných tréningov pred vystúpením mu myseľ lietala kade tade. A tak aj vyzerala čača. Mimo rytmus. Kroky „dával“ lážo - plážo. Trénerka ho aj trošku pokarhala. Aj doma sme sa o tom rozprávali. Majko nás pozorne počúval. A potom, až do vystúpenia, sa nás snažil upokojovať...„Tati, na vystúpení sa budem sústrediť,“ utrúsil opakovane. Verili sme mu. A nevedeli sme sa dočkať.Napriek tomu, že sa na rad dostal až takmer po dvoch hodinách od začiatku podujatia, bol trpezlivý. Raz síce vybehol na parket neočakávane, ale usúdili sme, že to len preto, aby si otestoval „terén“. A ľudí sediacich okolo parketu.Svoju čaču s Mirkou zvládli fantasticky. Majo bol sústredený. Kroky boli super. Rytmus udržali. My však slzy nie. Pozeral som sa naňho a nemohol som sa ubrániť spomienkam na minulosť. Kedy sme vôbec nevedeli a netušili, či bude vôbec hovoriť. Či dokonca dobre počuje. Či aspoň trochu zlepšíme motoriku. Na čaču, na to, že niekedy možno vystúpi s partnerkou (pre autistu ešte väčšia výzva, reagovať aj na druhého!), sme ani nepomysleli.“Ocko, nemôžem spať. Super som tancoval, ďakujem ti za krásnu nedeľu,” ešte okolo jedenástej večer si ma volá k postieľke a šepká mi do ucha spomenuté slová.“Majo, my s maminou aj Barborkou ti ďakujeme. Bol si super. A krásne si sa sústredil!” hladím ho po vlasoch, a on si len tak spokojne “mravká”. Už len tie pozitívne emócie, ktoré zažil a ktoré si zo sály odniesol, stáli určite za to…